132 132 132 132
„DOSPELÉ“
„DOSPELÉ“
„DOSPELÉ“
„DOSPELÉ“ ROZPRÁVKY JANA WERIC
ROZPRÁVKY JANA WERIC
ROZPRÁVKY JANA WERIC
ROZPRÁVKY JANA WERICHA.
HA.
HA.
HA.
MEDZI PROZAICKÝM A M
MEDZI PROZAICKÝM A M
MEDZI PROZAICKÝM A M
MEDZI PROZAICKÝM A MEDIÁLNYM TEXTOM
EDIÁLNYM TEXTOM
EDIÁLNYM TEXTOM
EDIÁLNYM TEXTOM
Martina Petríková Martina PetríkováMartina Petríková Martina Petríková
Abstrakt AbstraktAbstrakt Abstrakt
V príspevku sa zaoberáme vybranými textami z autorskej dielne Jana Wericha. Spiso-vateľ, pesničkár (textár a interpret), herec, dramatik a scenárista, nesmierne vše-stranný umelec je aj autorom rozprávok (Fimfárum, 1960, Deoduši, 2011, „bolestné rozprávky“ z rokov 1959 – 1973). Niektoré z nich boli adaptované a nadobudli podobu mediálneho textu. Ide o rozprávky z knihy Fimfárum, ktoré sa stali inšpiráciou a pred-lohou pre súbor animovaných rozprávok.
Kľúčové slová Kľúčové slováKľúčové slová Kľúčové slová
prozaický text – mediálny text – rozprávka – animovaný film – žáner – adaptácia
„Pohádky jsou jako řetěz, obepínají svět a spojují lidi odevšad.“ (Jan Werich)
„Hodnota človeka sa meria kvantom samoty, ktorú dokáže uniesť, kvantom vzdornej ver-nosti, ktorú dokáže vyvinúť, aby zostal sám sebou a naplnil dielo.“ (Július Vanovič)
JJJJ
an Werich bol nesmierne všestranným umelcom. Medzi jeho tvorivé výstu-py možno zaradiť aj rozprávky, ktoré boli zaradené do knihy Fimfárum (1960, rozšírené vydanie 1963) a vznikli v šťastnejšom období jeho života, ale i „bolest-né rozprávky“, ktoré vznikali v rokoch 1959 – 1973 a boli zarade„bolest-né do knihy s názvom Deoduši (Dospělé pohádky, 2011). Rozprávky Fimfára, ktoré ilustro-val jeho priateľ Jiří Trnka, Werich venoilustro-val Trnkovmu synovi. Werich napísal a potom vyrozprával rozprávku O rybárovi a jeho žene v nahrávacom štúdiu, aby mal neobvyklý vianočný darček pre Trnkove deti. Rozprávky písal pre múdrych ľudí, hovoriac – sú pre múdre deti a pre múdrych dospelých, pretože, keď sú dospelí múdri, tak sa nehanbia za to, že je v nich stále trochu z dieťaťa (podľa Voskovec – Werich, 2007, s. 235). Bolestné rozprávky reagovali zas na ťažšie Werichovo životné obdobie. Nájdeme v nich Blues za basistu, za Jaroslava Krála, ktorý zomrel v roku 1961 a ktorý v Divadle ABC hral na kontrabas, ako aj ironickú reakciu na nekompetentnú kritiku Werichových a Horníčkových di-vadelných predstavení či reakciu na bujnejúci byrokratizmus, ktorý odmietal: „Já už mám takovou povahu, že nesnesu nic, co je oficielní, při čem se dělají ja-kékoli projevy, nenávidím věci, které se zovou krokem do života nebo tak ně-jak.“ (Z listu rodičom. In Werich, 1988, s. 38).Martina Petríková Martina Petríková Martina Petríková Martina Petríková 133 133 133 133 Prečítame si rozprávky, bájky či anekdoty alebo si pozrieme animované adaptácie rozprávok, ktoré boli vytvorené podľa Werichovej knihy Fimfárum (Fimfárum Jana Wericha – Lakomá Barka, Až opadá listí z dubu, Splněný sen, František Nebojsa; Fimfárum 2 – Tři sestry a jeden prsten, Tři hrbáči z Damašku, Moře, strýčku, proč je slané?, Paleček; Fimfárum– do třetice všeho dobrého – O kloboučku s pérem sojčím, Jak na Šumavě obři vyhynuli, Rozum a štěstí), a zrazu porozumieme, prečo sme stále na ceste za niečím a za všetkým alebo prečo je všetko inak... Prvé z animovaných filmových pásem na motívy Fimfára Jana Wericha sa dostalo do kín v roku 2002 pod režijnou kuratelou Au-rela Klimta a Vlasty Pospíšilovej, s hlasmi Jana Wericha, ktorý príbehy preroz-prával a nahral v šesťdesiatych rokoch na gramofónovú platňu, a Otu Jiráka. Hudbu zložili P. Hapka, P. Soudek, V. Merta, M. Kořínek a M. Wanek. Druhá séria animovaných rozprávok Fimfárum 2 vznikla v roku 2006 a režírovali ju opäť majstri bábkového animovaného filmu, Vlasta Pospíšilová (Tři sestry a je-den prsten), Břetislav Pojar (Paleček), Aurel Klimt (Tři hrbáči z Damašku) a Jan Balej (Moře, strýčku, proč je slané?), hudbu k filmovým rozprávkam zložil Vla-dimír Merta. Fimfárum– do třetice všeho dobrého režírovali Vlasta Pospíšilová (O kloboučku s pérem sojčím), Kristina Dufková (Jak na Šumavě obři vyhynuli), David Súkup (Rozum a štěstí). Príbehy spája okrem 20. storočia aj filmový mo-tív (bábkový filmový týždenník, využitie archívnych záznamov a trikové vlo-ženie bábky či citáty zo známych filmov). Hudbu k tretiemu pásmu z „fimfárov-skej“ trilógie zložil Karel Holas.
JAK NA ŠUMAVĚ OBŘI V JAK NA ŠUMAVĚ OBŘI V JAK NA ŠUMAVĚ OBŘI V
JAK NA ŠUMAVĚ OBŘI VYHYNULIYHYNULIYHYNULIYHYNULI
Werichova rozprávka Jak na Šumavě obři vyhynuli sa začína takto:
„Nejdříve si zopakujme, jak vlastně obr vypadal. Můžeme klidně říci, že obr byl na první pohled chlap, ale obrovský, náramný a celkem co do velikosti téměř přehnaný. Obři měli nosy všelijaké, vousiska rozmanitá, hlavy rozcuchané, nebo ulízané, či plešaté. Tedy vzez-ření venkoncem lidské až na to, že vlas obří byl tlustý jako dietní párek, palec u nohy větší než kančí kýta a právě tahle nadměrnost z nich činila stvoření nelidská. Neboť co jest lid-ského na člověku? Právě to, že není ani příliš velký, ani příliš malý. A takoví obyčejní člo-víčkové bydlívali v šumavských údolích, zatímco na vysokých temenech šumavských hor sídlili obři. Človíčkové v údolích se plahočili za denním chlebem a obři je líně pozorovali z výšky hřebenů hor. Celkem nic nedělali a většinou se nudili.“ (Werich, 1963, s. 41 – 42). Jan Werich, rozprávač príbehu o obroch a dôvodoch ich vyhynutia, nadvä-zuje zvoleným žánrom nielen na rozprávku, ale aj na povesť, ba i legendu, keď-že odkazuje na Šumavu a deje „dávnych“ čias. Problém „neľudskosti“ obrov sa
„Dospelé“ rozprávky Jana Wericha... 134 134 134 134
odvodzuje z koexistencie dvoch svetov (veľké – malé, práca – nuda...), z porov-návania obrov s ľuďmi, presnejšie a v duchu „werichovského“ humoru, ba až grotesky, s ľudským vzrastom, ale metaforicky predovšetkým s ľudskou pova-hou: „Neboť co jest lidského na člověku? Právě to, že není ani příliš velký, ani příliš malý.“ (Werich, 1963, s. 41). Primeriavanie „obrích“ vlastností k ľudským, ale v perspektíve aj prenášanie „obrích“ vlastností na ľudskú sféru a naopak ve-die k nastoleniu problému rozprávky – k hľadaniu odpovede na otázku kto je väčší či najväčší spomedzi obrov alebo, inak, k rozohraniu „hry na väčšieho“:
„A jak tak stojí zády ke slunci, všimli si, že se jim stíny prodlužují. Čím bylo sluníčko níže, tím dále se plazily obří stíny. ‚Kluci,‘ povídá obr na Čerchově, ‚pojďte si zahrát na většího!‘ Jak prej se hraje na většího? hulákali druzí obři přes údolí a stráně. Čerchovský obr proh-lásil, že jednoduše: komu stín dopadne dál do kraje, ten je větší než ten, jehož stín dopad-ne blíže do kraje.“ (Werich, 1963, s. 42)
„Detská“ hra, či presnejšie, detské, pretože mechanicky a až do krajnosti opakované podvádzanie pri hre („A stalo se, že při každé hře na většího vznikala různá překvapení: neboť fixlovali všichni. Až jednou jednomu obru se podařilo vrhnout stín daleko za Krakov a řekl s klidem, že už hrát nebude, že je největší.“ Werich, 1963, s. 45) vyústi v duchu očakávania do vypätej „obrej“ reakcie a riešenia situácie, keď obri zničia sami seba a Šumava sa na šesť storočí premení na nepoznanie. Z rozprávky vyplynie poučenie, ktoré možno čítať predovšet-kým ako podobenstvo o „malých“ ľuďoch s „obrími“ túžbami, ako hyperbolicky vyjadrenú správu o nepravdivosti predstáv o veľkosti a výnimočnosti človeka – „A to všechno zavinili dva obři, kterým nestačilo, že jsou obři, ale kteří chtěli být obři ještě obrovatější. A proto Hra na většího by měla být jednou provždy zakázaná.“ (Werich, 1963, s. 46).
V prípade mediálnej adaptácie prozaického textu, teda v prípade animované-ho filmu, ktorý vznikol na motívy Wericanimované-hovej rozprávky, dochádza k istým po-sunom. Tie sa udejú nielen na pláne výrazu, ale aj na pláne významu. Wericho-vo rozprávanie o obroch je vkomponované do štruktúry animovanej rozprávky spolu s autentickým Werichovým rozprávaním, je rámcované a rozšírené o bábkový „filmový týždenník“ či tematizáciu tvorivého diania, za ktoré zodpo-vedá štáb filmového týždenníka. Motiváciou cesty za novým poznaním ďalšieho divu prírody, zámerom štábu, je odhalenie prírodného úkazu mimo priestor fil-mového štúdia, teda v „deformovanej realite“ – stvárnenej „realistickou“ metó-dou so všetkými jej negatívnymi konotáciami (odkazy na robotnícky ľud, for-malizáciu v pracovnom procese, ale aj vtedajšiu – „dobovú“ prezentáciu
prá-Martina Petríková Martina Petríková Martina Petríková Martina Petríková 135 135 135 135 ce...). Vypovedá sa totiž „realisticky“ o mimeticky nezobraziteľných, fantastic-kých postavách obrov ako prírodnom úkaze. Dokumentačný postup však „ustr-nie“ pri zobrazovaní „filmárskej“ práce v teréne, pri overovaní pravdivosti le-gendy o šumavských obroch, a to v nadväznosti na iné dokumentované témy a filmy (jak krotká je husa divoká, jak divoká je husa malá, jak malá je husa vel-ká). Interpretácia gesta, ktorým opýtaný človek ukáže na ležiaceho obra, je ne-správna a filmový štáb sa vyberie nie k obrovi, ale do hostinca vystavanom na obrovi. A aj keď sa do záberov kamery dostanú obri, nikto ich nevidí, keďže nikto neodhalí v „malom“ zábere („zblízka“, filmovanie „tu a teraz“) veľkého obra („diaľka“ – čas a priestor). Oproti pôvodnému zámeru cesty sa presadzuje zámer iný a kamera i „réžia“ sa venuje „aktuálnym“ nadčasovým dejom z ľudského sveta. V priestore „hore“, v hostinci postavenom na obrovi, zaznie Werichovo rozprávanie prototextu-rozprávky a stane sa sprievodným „komen-tárom“ pokračujúceho filmového príbehu o ľudskej malosti, podvádzaní, popí-janí, strachu, nezdôvodnenom konaní, jednoducho o „ľudskej ľudovej tvorivos-ti“. V hostinci sa strhne bitka, z kompozičného hľadiska paralelne prebiehajúca spolu s bitkou rozohranou medzi obrami z Werichovho príbehu, a ukončí sa pri poháriku. Strastiplnú cestu uzavrie reportér, ktorý dopovie, že legendy sa ne-musia vždy zakladať na pravde, potvrdí i oslávi „profesionalitu“ novinárov a uistí, že na Šumave obri nežijú, nikdy nežili a nikdy žiť nebudú.
A tak sa zdá, že Werichovo presvedčenie, podľa ktorého humor ako voda omieľa hrany štrku, meniac ho v pôvabné okruhliaky, omieľa ostré hrany nášho pobytu na tejto planéte a pokúša sa tento pobyt zaobliť do niečoho, čo aspoň trochu stojí za to, a podľa ktorého smiech ľudí polepšuje (Werich, 1988, s. 107), zaznieva aj z filmovej adaptácie Werichovej rozprávky. Život by totiž bez šies-teho zmyslu, totiž bez fantázie a zmyslu pre humor, ostal akýsi šedivý a z „čier-nobielych“ záberov jeho filmu by sme asi nevedeli odčítať farebnejšie stránky, ktoré životu prospievajú.
Vezmeme si do rúk knihu príbehov Deoduši s podtitulom Dospělé pohádky (2010) a zrazu vieme, že sme na životnej ceste, na ktorej pôjde o to najpodstat-nejšie, totiž o dušu, aj o tú, ktorá k nám prehovára z Werichových rozprávaní. Spomenieme si, že ak je najhoršie, tak sa nám o duši aspoň zdá, hezky zdá, ako sa starému kráľovi zdalo o Maruške, keď svoju dcéru pre jej lásku k soli života, k múdrosti, vyhnal z kráľovstva...
Duša ako duch zrkadlený i zrkadliaci je v prípade Werichovom mnohoná-sobne odzrkadľovaná a zrkadliaca, pretože vystupovala „na povrch“ a prehová-rala slovom, gestom, mimikou i hudbou k tým, ktorí ju hľadali a ak ju nehľadali,
„Dospelé“ rozprávky Jana Wericha... 136 136 136 136
tak sa jej aspoň nevyhýbali, aby videli a počuli, no najmä porozumeli jej preja-vom, pretože sa v čase nebála byť „zrkadlenou i zrkadliacou“, a práve preto bola „seizmografom“ doby a práve preto odolávala moci:
„Nic se mi neděje, a přece je duše nesvobodná – totiž, nemůže se svobodně vyjadřovat, je to, jako když má žít oheň ve vodě, nebo voda v ohni.“„Dalo to myšlení – abych vyloučil i stín servilnosti a přitom zůstal pán, a nikoliv soudruh, byl výsostně slušný a přitom neu-razil. Snad jsem to sved.“
Werichova druhá kniha „dospelých“ a trochu smutných, ak nie „bolestných“ rozprávok pozostáva z 15 príbehov – Pohádka o pohádce, Za šťastnou lásku bas!, O kybernetické babičce aneb Velikonoční povídka, Lev a notes, Žluté mužátko, Trest, Vejce pčchá, Povaha, O orlech a hovniválech, Rumplcimprcampr, Hráš-ková princezna, Chytrá Marjána, Moudrý Honza, Čekanka, Alibaba a čtyřicet loupežníků (nedokončená pohádka). Zbierka príbehov obsahuje prózy z rokov 1959 – 1972, teda z jeho posledného tvorivého obdobia. Ako už z názvov vyplý-va, ide o príbehy, ktoré disponujú „werichovskou“ poetikou a noetikou, a preto nastavujú zrkadlá ľudskej povahe a jej temnej stránke, ľudskej spoločnosti a jej odvrátenej strane, dobe, ktorá si o dušu zahrala, no ktorej sa duša mohla vzo-prieť v duchu tézy – „dušu nepredávam, ani o ňu nehrám“, pretože tých tridsať strieborných by ju potom asi len ťažko zohrialo alebo by sa mohlo stať, že by sa musela vykupovať z kontraktu s čertom, ako je to v jednej z rozprávok Fimfára, v ktorej našťastie po mnohých životných peripetiách zaznieva prezieravá odpo-veď na vlastnú otázku:
A kedy by ste si pre moju dušu prišli? – Až opadne lístie z duba... A tak sa zapredaná duša zachráni, pretože duby majú lístie síce žlté, ale na vetvách. A budú ich mať až do jari... A až v jari vypučí nové lístie, až potom to staré opadne. Dub vlastne, vlastne nikdy nie je bez lístia... (podľa Werich, 1963, s. 56 – 57, s. 61).
AŽ OPADÁ LISTÍ Z AŽ OPADÁ LISTÍ Z AŽ OPADÁ LISTÍ Z
AŽ OPADÁ LISTÍ Z DUBUDUBUDUBUDUBU
Rozprávka Jana Wericha sa začína takto:
„Když někdo nechce udělat, co se na něm vyžaduje, obyčejně to odbude tím, že řekne ‚až naprší a uschne‘. Nebo udělá dlouhý nos a vykřikne ‚tůdle!‘ Někde se říká ‚až bude za čty-rák pětník‘, někde dají levou ruku dlaní po žaludek a prohlásí ‚takovýhle fousky!‘ Znám jednu vesnici za sedmi serpentinami a devíti rigoly na jih od Prahy, kde v podobném pří-padě říkávají ‚až opadá listí z dubu‘. První to tam řekl sedlák Čupera, to už je hodně dávno. A já vám povím, jak a proč se tam to rčení zavedlo. Čupera pil. Propil krávy, propil koně, propil žebřiňák, zkrátka zadlužil statek, až se mu sousedi zdaleka vyhýbali. Báli se s ním
Martina Petríková Martina Petríková Martina Petríková Martina Petríková 137 137 137 137
zastavit, že by zase žebral o půjčku, hory doly sliboval a nic pak z toho nedodržel, jen se víc opil.“ (Werich, 1963, s. 47).
Aj tentoraz rozprávač príbehu vysvetľuje, ako sa „uviedol“ do živého jazyka frazeologizmus „až opadne listí z dubu“. Príbeh nadväzuje na tradičný rozpráv-kový žáner, aby ho v „dobovom“ kontexte aktualizoval (odkazy na čítané roz-právky a tradovanú múdrosť, na hospodársku situáciu a moderné spôsoby ob-chodovania – klient, úpadok, termíny a pod., ako aj na gramaticky správnu arti-kuláciu, na hospodársku politiku atď.). Autor využíva tradičnú „rozprávkovú“ zápletku – upísanie sa krvou, upísanie duše čertovi, aby tentoraz pranieroval jednu z ľudských nerestí (alkoholizmus), no zároveň, aby vzdal hold ľudskej vôli a schopnosti poučiť sa a zmúdrieť. Upísanie duše tak nadviaže na prvý z „kontraktov“ s čertom, na úpis vyhotovený krvou, podľa ktorého sedliak Ču-pera dá čertovi to, o čom nevie, že má teraz doma (podľa Werich, 1963, s. 50). Jeho protihodnotou sa stane obrobené pole a sedliakova prosperita. A aj keď Čupera za pomoci starej žobráčky Pompadúrky zruší záväzok voči čertovi, vo svojej nepoučiteľnosti začne piť znovu. A tak predvídavo upíše svoju dušu čer-tovi, aby „prešiel peklom“ premáhania svojej závislosti a znovu čerta prekabátil, no predovšetkým sa oslobodil od svojej necnosti.
Mediálna verzia sa pomerne starostlivo pridŕža prototextu, ale zároveň vyu-žije iné výrazové prostriedky a postupy na dosiahnutie výsledného efektu a zážitkovo „modelovaného“ podobenstva. O Čuperovom pití sa dozvedáme už v úvodnej časti animovanej adaptácie – bez Werichovho rozprávania o tom, ako sa frazeologizmus dostal do živej reči, teda „in medias res“ prechádzame k deju. Ten je vyjadrený dramatickou „akciou“ bábok a následne aj dopovedaný sprie-vodným slovom, teda vybranými textovými segmentmi z príbehu i nahrávky Jana Wericha o Čuperovej situácii: „Čupera pil. Propil krávy, propil koně, propil žebřiňák, zkrátka zadlužil statek, až se mu sousedi zdaleka vyhýbali.“ (Werich, 1963, s. 47 – 48). Dramatická skratka umožní prechod k najdôležitejším udalos-tiam rozprávky a zacieli pozornosť aj na vlastnosti i stavy postáv (fantastickosť postavy čerta – vo vzduchu stojaci kufrík, čertove rekvizity, dynamika postavy oproti statike Čuperu, ktorý sa najsamprv v stave opitosti zatacká). Využije sa hyperbola a zveličia sa výnosy z úrody i chovu zvierat (veľkosť kravy v kontras-te s priestorom stajne, počet vemien a mechanizácia...), čas sa relativizuje (zdy-namizovanie Čuperovej cesty domov a späť, aby doniesol žobráčke potrebné veci, keďže mu chce pomôcť a má na nej ako na podivnom tvorovi ísť naproti čertovi), umocní sa komický efekt nielen prostredníctvom hudby, ale aj akciou či gestom (zrýchlenie cvalu, automatizmus či zotrvačné pohyby líščích nôh...).
„Dospelé“ rozprávky Jana Wericha... 138 138 138 138
Synekdochicky a alegoricky, ba až groteskne sa vyjadrí opakovaný úpadok hos-podárstva (rozpadnutie sa stroja, drevenej brány...), ale aj Čuperov alkoholizmus a jeho liečenie i vyslobodenie (prevracanie pohárikov, videnie čertov, čertovské liečenie, zmodernizované peklo, prepojenie ľudského a čertovského, vysokého a nízkeho – vysoký cieľ je dosahovaný najsamprv nadmerným pitím, horúcimi a studenými sprchami, čertovským liečením v zrýchľujúcom sa slede sekvencií, karikatúrne zobrazenie vlastností bábok-postáv...). Záver animovanej rozprávky je totožný s jej knižnou verziou a je dopovedaný Werichom –
„Čupera už nikdy nepil. Když po křtinách holčičky s Julinčinýma očima hodovali v hospodě, nějací hlupáci před něho postavili panáka kořalky, aby se prý také napil. ‚Až opadá listí z dubu,‘ odpověděl Čupera. Tak se to v tom kraji vžilo. To pořekadlo, nikoliv nepití.“ (Werich, 1963, s. 61).
S „werichovským“ vtipom sa dopovedá, že ľudské necnosti predsa len tak ľahko neopúšťajú ľudský svet a že skôr výnimka potvrdzuje pravidlo.
ZA ŠŤASTNOU LÁSKU BA ZA ŠŤASTNOU LÁSKU BA ZA ŠŤASTNOU LÁSKU BA ZA ŠŤASTNOU LÁSKU BAS!S!S!S!
Inú, alegorickú, ba až symbolickú podobu nadobúda príbeh Za šťastnou lásku bas! (1961) spomedzi „dospelých“ rozprávok. Obsahy, ktoré nemožno vyjadriť priamo, pretože svojou výpovednou hodnotou vzdorujú dobovým očakávaniam, sa stavajú proti obmedzenosti a absurdnosti byrokratizmu ešte pálčivejšie ako v prípade rozprávok z Fimfára, a to kódovaním správy metódou a prostriedkami, ktoré využíva rozprávka (personifikáciou), ale ktoré ju iróniou a satirou lomia aj do „dospelosti“. Ba dokonca možno uvažovať o symbolickej platnosti rozprávky o láske dvoch bás a príbehu o vytrvalosti dvoch hudobníkov, ktorí sa, nevediac prečo, museli vyrovnávať s dobovou mocou, jej byrokratickým aparátom a jeho stratégiami (zákaz cestovať) i nekompetentnou kritikou (sportovní redaktoři). Problém textu tkvie v súznení dvoch bás, doslova i metaforicky, vlastne najprv v metaforickom spoluznení, v zaľúbení, a potom aj v znení doslovnom, totiž v navodzovaní súzvuku medzi basami, nehľadiac na notový záznam:
„Smluvily se obě basy, že ten večer bude patřit jim. Budou jedna druhé pomáhat a jako ješ-tě nikdy. A slovu dostály. Nemohouce se objímat jako my lidé zamotaly se do sebe tóny. On pomáhal, ona jemu, pak zachtělo se jim být samy, i odpoutaly se docela. To již nebyly basy, to byla píseň lásky, duet, unisono, a teď kontrapunkt touhy! Ludvík a jeho přítel ko-ukali do not, a co viděli v notách, hmatali na strunách. Ale neslyšeli to. Ani kapelník to neslyšel, hleděl rovnou z náprsenky potem zhadrovatělé na hudebníky a od jeho očí se dal zapálit doutník. Ludvík a jeho přítel krčili rameny, ohlíželi se, aby mu naznačili, že to
při-Martina Petríková Martina Petríková Martina Petríková Martina Petríková 139 139 139 139
chází možná odněkud odjinud.“ (Werich, 2010, s. 13).
Záver „rozprávky“ pre dospelých sa nielenže zasadzuje do osobného i dobového werichovského kontextu (skladba Rámus z Winnetky – obmedzo-vanie aktivít Divadla ABC), ale sa aj rozrastá a nadobúda širšiu platnosť – „Sto šedesát dva roky, copak je to nějaké stáří?“
V tomto prípade možno dokonca uvažovať o vplyve života na literatúru, čo sa prejavilo v piesňovom texte, v básnickej kondolencii za Jaroslava Krála, a čo našlo svoj ohlas aj v texte „dospelej“ rozprávky ako téma lásky (nielen) k hudbe, ale aj vo výraze priateľstva:
„Karle, vyřiď klukům, jak mi je hrozně líto, / že Jarda už nebude stát za basou / a houpat trupem, točit oči k nebi. / Kdo po něm roztočí tu bednu čtverhlasou? // Karle, připomeň jim, jak jsme se nasmáli, / když Jarda hrál ten kravál z Vinetky / a hopal trupem, točil oči k nebi. / Zrovna ho slyším, slabounce, jako z dáli. // Zmáčkněte pro mne blues a dejte sólo base, / sóličko, sólko pro Jardu. / A teďka všichni a naplno zase! / Vidíte ho, jak stojí za ba-sou? / A houpa trupem a točí oči k nebi, / roztáčí basu, bednu čtverhlasou.“ (Werich, 1988, s. 100).
Do knihy „dospelých“ rozprávok možno zaradiť aj príbehy či bájky, v ktorých sa využíva princíp alegorickosti a modelujú sa ním postavy – Lev a notes, Povaha, Trest. Aj bájky upozorňujú na negatívne, nielen povahové vlastnosti, a ponúkajú poučenie: „Jsi-li orel, neurážej chrobáky. Jsi-li chrobák a mrzí-li tě, že jsi chrobák, dělej, abys nebyl chrobák, anebo si zvykni. Když jsi zajíc, nedá se dělat nic.“ Alebo ešte príznačnejšie pripomínajú, že na zastrašova-nie je treba odpovedať jednoznačne, pretože niekedy stačí, keď zaznie jedno slovo včas. Nuž asi naozaj stačí vyrieknuť slovo alebo ho napísať, rovnako, ako to urobil Werich vo svojich rozprávkach či príbehoch pre múdre deti a múd-rych dospelých... A ešte predtým je treba odpovedať na werichovský list, adre-sovaný pôvodne, ale, ako je zrejmé, „nielen“ Voskovcovi:
„Tvůj dopis mě velice rozveselil. I když se tvář nesmála, tak duše si lebedila, a to je velmi pěkné pro člověka, jehož duši zebou nohy. Jsem trošku tak vrakem poslední dobou. Nedě-lá to téměř denní hraní, jako spíše ta nepřeberná tisícovka niců, co umoří osla. Snad bych to měl poopravit v ten smysl, že je to tisíc oslů, kteří umoří člověka.“ (Voskovec – Werich, 2007, s. 92)
Odpovedať tak, ako odpovedali filmári pri adaptovaní Werichových rozprá-vok, alebo aj inak, totiž s pamäťou na slová piesne – Jednou jsi dole, jednou na-hoře / Život plyne / jak voda / a smrt je jako moře...
„Dospelé“ rozprávky Jana Wericha... 140 140 140 140 Z Z Z
ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝOZNAM BIBLIOGRAFICKÝOZNAM BIBLIOGRAFICKÝOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOVCH ODKAZOVCH ODKAZOVCH ODKAZOV
Petríková, M.: Deoduši. Nielen v rozprávkach. In: Tvorba. ISSN 1336-2526, 2012, roč. XXII. (XXXI.), č. 3, s. 42 – 43.
Voskovec, J. – Werich, J.: Korespondence I. 1. vyd. Ed. L. Matějka. 1. vyd. Praha: Nakladatelství Akropolis, 2007. 351 s.
Werich, J.: Deoduši. Dospělé pohádky. Ilustroval P. Uchnár. Dotlač 1. vydania. Albatros 2010. 168 s.
Werich, J.: Fimfárum. Ilustroval J. Trnka. Praha: Československý spisovatel, 1963. 177 s. Werich, J.: Listování. Úryvky z korespondence a článků. Ed.: M. Bělíková. Praha:
Československý spisovatel, 1988. 280 s.
““““AdultAdultAdultAdult”””” Fairy Tales of Jan Werich: Between Prosaic Text and Media Text Fairy Tales of Jan Werich: Between Prosaic Text and Media Text Fairy Tales of Jan Werich: Between Prosaic Text and Media Text Fairy Tales of Jan Werich: Between Prosaic Text and Media Text Abstract
AbstractAbstract Abstract
In this paper we consider about some selected texts from the author’s “workshop” of Jan Werich. Writer, songwriter (songwriter and performer), actor, playwright, screen-writer, immensely a versatile artist is also the author of fairy tales (Fimfárum, 1960, Deoduši, 2011, “painful stories” from the years 1959 to 1973). Some of them were also adapted and took the form of a media text. These are fairy tales from the book Fimfárum which became an inspiration and a model for a set of animated fairy tales. Keywords
KeywordsKeywords Keywords
prosaic text – media text – fairy tale – animated film – genre – adaptation
Martina Petríková (1976) je odborná asistentka na Katedre knižničných a informačných štúdií, jej vedeckovýskumná činnosť je zameraná na slovenskú prózu 20. storočia, venuje sa literárnoteoretickým otázkam, žánrovej problematike v slovenskej literatúre, skúma tvorivé premeny žánru a literárneho druhu, rozhranie medzi epickým a lyrickým, ako aj duchovné rozmery textu. Zaujíma ju kategória komického v literatúre, možnosti „spoluby-tia“ obrazu a textu predovšetkým v literatúre pre deti a problematika rozvíjania čitateľ-ských kompetencií v podmienkach knižnice. Publikuje v časopise Tvorba, Revue pre lite-ratúru a kultúru, a v literárnovedných zborníkoch.
PaedDr. Martina Petríková, PhD. PaedDr. Martina Petríková, PhD. PaedDr. Martina Petríková, PhD. PaedDr. Martina Petríková, PhD.
Katedra knižničných a informačných štúdií
Inštitút slovakistických, mediálnych a knižničných štúdií Filozofická fakulta
Prešovská univerzita v Prešove 17. novembra 1
080 78 Prešov Slovenská republika
mpetrikova9@gmail.com
Martina Petríková Martina Petríková Martina Petríková Martina Petríková 141 141 141 141
Štúdia vznikla v rámci riešenia projektu KEGA č. 048PU-4/2011 Učebnice a alternatívne učebné pomôcky na výučbu slovenského jazyka a literatúry ako súčasť nižšieho sekundárneho vzdelávania.
