How To Help A Patient

H

OSPICE

V ZÁVEREČNÝCH

PRÁCACH

~

~

~

~

Zborník vedeckých a odborných príspevkov

Katarína Adamicová, Želmíra Fetisovová, Alena Mažgútová a kolektív

HOSPICE-EDU, o. z., Martin Jesseniova lekárska fakulta UK Martin

HOSPICE V ZÁVEREČNÝCH PRÁCACH

~

~

~

~

Zborník vedeckých a odborných príspevkov

Vydali

HOSPICE-EDU, o. z., Martin, Kollárova 90, 036 01 Martin www.hospice-martin.SZM.sk

Jesseniova lekárska fakulta UK v Martine Zostavili

Prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD. Doc. MUDr. Želmíra Fetisovová, PhD.

MUDr. Alena Mažgútová, PhD. Recenzovali

Doc. MUDr. Ivan Dóci, PhD. Doc. MUDr. Igor Ondrejka, PhD. Redaktorka Mgr. Libuša Chrásteková Vytlačila Tlačiareň Alfa print, s. r. o., Martin

Copyright © Katarína Adamicová, Želmíra Fetisovová, Alena Mažgútová et al., 2012 ISBN 978-80-971211-9-8

O

5

EDITORIÁL

Prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD. 8

HOSPICOVÉ TÉMY V ZÁVEREČNÝCH PRÁCACH OBHÁJENÝCH NAJESSENIOVEJ LEKÁRSKEJ FAKULTEUK VMARTINE

Prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD., doc. MUDr. Želmíra Fetisovová, PhD., MUDr. Alena Mažgútová, PhD.

18

UVEDENIE DO ZMYSLU PÍSANIA HOSPICOVÝCH PRÁC

Mgr. PhLic. Juraj Jendrejovský 23

ZVYŠOVANIE EFEKTÍVNEJ KOOPERÁCIE V HOSPICOVOM TÍME

Doc. PhDr. Mgr. Patricia Dobríková, PhD. et PhD., Mgr. et Mgr. Katarína Levická, PhD.

29

ŠPECIFIKÁ ZOMIERANIA V ZARIADENIACH PRE SENIOROV

Mgr. et Mgr. Katarína Levická, PhD., Mgr. Veronika Hanzalíková, doc. PhDr. Mgr. Patricia Dobríková, PhD. et PhD.

37

SOCIÁLNA PODPORA V HOSPICOVEJ A PALIATÍVNEJ STAROSTLIVOSTI

PhDr. Ján Danko, PhD., doc. MUDr. Želmíra Fetisovová, PhD. 42

NAJČASTEJŠIE OŠETROVATEĽSKÉ DIAGNÓZY V TERMINÁLNEJ STAROSTLIVOSTI

PhDr. Mariana Mišinová 49

JE PALIATÍVNA STAROSTLIVOSŤ VYČERPÁVAJÚCA?

MUDr. Alena Mažgútová, PhD., MUDr. Mária Demeterová,

doc. MUDr. Želmíra Fetisovová, PhD., prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD. 58

STAROSTLIVOSŤ O UMIERAJÚCEHO PACIENTA A JEJ VPLYV NA SESTRU

PhDr. Milina Bubeníková, PhD. 64

SPÔSOB HODNOTENIA TÍMOVEJ PRÁCE V HOSPICOVEJ STAROSTLIVOSTI

71

ÚLOHA SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA V HOSPICI

Bc. Anna Stanková 78

MANAŽMENT BOLESTI U PACIENTOV V DOMÁCOM PROSTREDÍ

PhDr. Mária Kožuchová 87

MEDIKAČNÍ POCHYBENÍ V PROCESU PÉČE O PACIENTA

PhDr. Ilona Plevová, prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD. 99

BEZPEČÍ PACIENTA V PROCESU PÉČE

PhDr. Ilona Plevová, prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD. 113

CENTRUM PALIATÍVNEJ STAROSTLIVOSTI BJØØRNSTJERNE BJØØRNSONA

PhDr. Jana Nemcová, PhD., Mgr. Martina Lepiešová, PhD. 118

SÚČASNÉ MOŽNOSTI OPATERY TERMINÁLNYCH PACIENTOV V NEZISKOVEJ ORGANIZÁCII

Ivan Tomka 124

KREATIVNÍ KOMUNIKACE V OŠETŘOVATELSKÉ PÉČI

Petra Mikulová-Hanáková 129

EPILÓG

Prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD. Hospice 17.12.2012 17:25 Stránka 4

E

Od roku 2006 sme sa v roku 2012 už štvrtý raz stretli na pozvanie Hospice, o. z. v Martine, aby sme na konferencii riešili niektoré pálčivé problémy zdravotníctva a vlastne celej spoločnosti v oblasti hospicovej sta-rostlivosti. Na našich konferenciách odznelo veľa príspevkov, ktoré sa za-oberali pestrým spektrom situácií vznikajúcich pri napĺňaní hospicovej sta-rostlivosti o terminálnych pacientov, ich rodiny či blízkych a pod. Zo všet-kých štyroch bienále vznikli zborníky prezentovaných prác, ktoré sa vždy tešili a, veríme, že aj budú tešiť – čitateľskej priazni.

Téma prvého bienále a zborníka „Mozaika hospicovej starostlivosti“ da-la priestor aktuálnym otázkam týkajúcim sa rozličných činností súvisiacich so starostlivosťou o terminálneho pacienta. V druhom zborníku hlavná téma „Povolania v hospicovej starostlivosti“ umožnila prezentáciu skúseností pracovníkov hospicov, paliatívnych oddelení zdravotníckych zariadení a iných zainteresovaných, aby vypovedali o úlohách rozličných odborníkov v systéme manažmentu starostlivosti o zomierajúcich. V treťom zborníku sa riešili problémy sprevádzania s názvom „Pacient, rodina a blízki v hospico-vej starostlivosti“. Pozornosť sa v nich zamerala aj na pomoc ľuďom spre-vádzajúcim pacienta, ktorí znášajú bolesť a smútok nad nezvratným, ťažkým stavom príbuzného či blízkeho.

Súčasný, štvrtý zborník je venovaný téme „Hospice v záverečných prá-cach“, ktorá vznikla na základe skúseností členov Hospice, o. z. v Martine, zväčša pedagógov na Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine a školi-teľov záverečných prác (doktorských, bakalárskych, magisterských či dok-torandských) študentov medicíny, ošetrovateľstva a nelekárskych študijných programov na domácej fakulte, ale aj na iných fakultách na Slovensku i v Česku. Na poslednom bienále dostali priestor tí, ktorí záverečné práce už obhájili, alebo na nich pracujú. Tieto príspevky sú obsahom zborníka, kto-rý práve držíte v rukách.

Smutnou správou pre usporiadateľov konferencie, zostavovateľov zborní-ka, pre celú obec pracovníkov v hospicových a paliatívnych zariadeniach, ako aj pre pedagógov a širokú obec sestier, dobrovoľníkov a ďalších odbor-níkov je definitívna absencia nestorky vysokoškolského vzdelávania sestier a dlhoročnej podpredsedníčky Hospice, o. z. v Martine, taktiež dobrovoľ-níčky pri mnohých zmysluplných činnostiach v oblasti zdravotníctva, so-ciálnych vecí, charity a pedagogiky – doc. PhDr. Alžbety Hanzlíkovej, PhD.,ktorá predčasne zomrela 16. apríla 2012.

Doc. Hanzlíková sa aktívne zapájala do organizovania všetkých predchá-dzajúcich martinských hospicových konferencií. Vďaka bohatým

skúsenos-tiam, vedomosskúsenos-tiam, ochote a pracovitosti bola ich štartérom, motorom i ka-talyzátorom, ako aj energickým ohnivkom vedeckých aj pracovných výbo-rov. Veľký diel práce vykonala pri recenzovaní predchádzajúcich troch zbor-níkov. Sama prispievala svojimi nenahraditeľnými poznatkami do progra-mov konferencií pozvanými prednáškami a podnetnými príspevkami do zborníkov. V prednáškach a príspevkoch nezištne úročila dlhé roky života venované najmä zdravotníctvu a školstvu, ale aj verejným aktivitám a dob-rovoľníckej práci. Aj v čase nepoznaných terminálnych štádií choroby naša „Eržébet“, ako ju volali všetci priatelia, horlivo pracovala. Takmer do kon-ca prednášala na piatich fakultách na Slovensku aj v českých krajoch. Hor-livo viedla záverečné práce, bola ich vyhľadávanou múdrou, spravodHor-livou, nezaujatou oponentkou, redigovala, editovala a vždy a každému poslúžila dobrou radou.

Za svoju prácu zaslúžene získavala aj početné ocenenia. V pedagogickej a vedeckej oblasti to boli členstvá vo viacerých vedeckých radách na slo-venských univerzitách a v redakčných radách odborných časopisov. Bola čestnou členkou medzinárodných ošetrovateľských organizácií, v roku 2008 jej bola udelená Cena dobrovoľníka mesta Martin, získala titul Sestra roka za celoživotné dielo a minulý rok 2011 titul Výnimočná žena v rámci ŽSK. V roku 2012, bohužiaľ, už in memoriam, získala aj najvyšší slovenský ses-terský titul Biele srdce za celoživotné dielo.

Aj keď je to veľmi osobné, i na tomto mieste treba skonštatovať, že svo-ju niekoľko rokov poznanú chorobu Eržébet zvládala doslova hrdinsky, v duchu viery, medzi svojimi v rodine, ale aj priateľmi a známymi, ktorí zväčša o vážnom zdravotnom stave pacientky ani netušili. Mali sme mož-nosť byť svedkami, ako niekoľko hodín pred svojím skonom ešte ubezpečo-vala do mobilu kolegu, že prácu, ktorú sľúbila urobiť, dokončí, keď sa z ne-mocnice vráti domov. Už sa nevrátila.

Zborník, ktorý teraz držíte v rukách, sme všetci zúčastnení pripravili v duchu spomienky na našu milú priateľku, spolupracovníčku, učiteľku, rad-kyňu a pri celej jej skromnosti aj veľkú osobnosť doc. PhDr. Alžbetu Hanzlíkovú, PhD., ďakujúc za jej „slnečnú“ povahu, láskavosť, veľkoduš-nosť, humor i prácu, ktorú v jej spoločnosti bolo vždy radosťou vykonávať.

Requiescat in pace.

Prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD.

Doc. PhDr. Alžbeta Hanzlíková, PhD.,

H

J

UK

V

M

Prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD.,1, 2_{doc. MUDr. Želmíra}

Fetisovová, PhD.,1, 3_{MUDr. Alena Mažgútová, PhD.}1, 4

1

HOSPICE-EDU, o. z., Martin

2_{Univerzita Komenského v Bratislave, Jesseniova lekárska fakulta}

v Martine, Ústav patologickej anatómie

3_{Univerzita Komenského v Bratislave, Jesseniova lekárska fakulta}

v Martine, Ústav nelekárskych študijných programov

4_{Univerzitná nemocnica v Martine, Psychiatrická klinika}

ABSTRAKT

Dialógy a „multilógy“ o hospicovej starostlivosti na Slovensku sa začali krátko po novembri 1989. V akom stave sa nachádza táto špecifická forma zdravotníckej a multidisciplinárnej starostlivosti v súčasnosti, teda v roku 2012, je veľmi dobre známe všetkým, ktorých sa to týka. Štátna politika zr-kadliaca sa v legislatíve a realizovaná zdravotnými poisťovňami nie je do-statočná. Preto sa náročná hospicová starostlivosť zväčša musí zabezpečovať neštátnymi subjektmi vrátane charitatívnych organizácií. Na stránke http://www.zzz.sk/?page=hospice je uvedených 27 inštitúcií, ktoré sa na Slovensku venujú činnostiam úzko spojeným s hospicovou starostlivosťou. Všetky tieto organizácie, či už skutočne pracujúce výlučne ako hospicové, alebo sa venujúce aj ďalším činnostiam, potrebujú do svojich tímov erudo-vaných pracovníkov.

Časť profesionálov v hospicových zariadeniach sú už vysokoškolsky vzdelaní odborníci, ktorých vychovali vysoké školy či univerzity. Jesseniova lekárska fakulta Univerzity Komenského v Martine má veľký po-diel na vzdelaní týchto odborníkov. Preto je dôležité, ktoré témy zdravot-níckej problematiky upútajú záujem študentov rozličných zdravotníckych profesií.

V príspevku sa autorky venujú prehľadu záverečných prác s hospicovou tematikou, ktoré boli obhájené na JLF UK v Martine.

Kľúčové slová: hospice, záverečné práce, Jesseniova lekárska fakulta v Martine, Univerzita Komenského v Bratislave

ÚVOD

Ústav ošetrovateľstva (ÚO) na JLF UK v Martine bol založený v roku 1991 ako prvá inštitúcia vysokoškolského vzdelávania sestier na Slovensku. Jeho devízou je fakt, že patrí do zväzku Univerzity Komenského, najstaršej, 8

najväčšej a najlepšej univerzity v Slovenskej republike. JLF UK v Martine ako prvá otvorila v akademickom roku 1991/1992 štúdium všeobecného le-kárstva v anglickom jazyku pre zahraničných študentov – samoplatiteľov, čo doplnilo program výučby aj na ÚO. Pre široké rozpätie vedeckých a peda-gogických záujmov týkajúcich sa tohto typu štúdia vznikol v roku 2005 odčlenením od ÚO ústav nelekárskych študijných programov (ÚNŠP). Obidva ústavy sú zamerané na pregraduálne štúdium v 1. aj 2. stupni a na postgraduálne štúdium v 3. stupni vysokoškolského vzdelávania. V roku 2005 sa v študijnom programe ošetrovateľstvo rozšírila spôsobilosť JLF UK v Martine na konanie rigoróznej skúšky a obhajoby rigoróznej práce s ude-lením akademického titulu PhD. V roku 2008 dostal ústav osvedčenie o akreditácii študijného programu sústavného vzdelávania v kategórii sestra – mentor klinickej praxe v odbore ošetrovateľstvo. Tieto činnosti zabez-pečuje 17 pedagógov z ústavu ošetrovateľstva a osem pedagógov z ústavu nelekárskych študijných programov (6).

Meradlom úspešnosti vedecko-pedagogických pracovísk je aj počet vy-študovaných absolventov v 1., 2. aj 3. stupni vysokoškolského štúdia.

Táto práca je zameraná na záverečné práce, ktoré sú podľa platnej legis-latívy podmienkou na záverečné skúšky v bakalárskom a magisterskom štúdiu či obhajobu doktorandských prác, a dôraz sa kladie na výber tých prác, ktoré sa venujú hospicovým témam.

MATERIÁL A METODIKA

Pomocou Akademického informačného systému (AIS-2) a v spolupráci s Akademickou knižnicou a audiovizuálnym strediskom JLF UK v Martine autorky vyhľadali v databáze dostupné záverečné práce v kategórii bakalár-ske, magisterské, doktorandské, rigorózne a habilitačné práce; dovedna ich bolo 2 915 (7). Z tohto počtu bolo v anglickom jazyku odovzdaných a ob-hájených 68 a v českom jazyku 30 prác. Záznamy o kandidátskych a habi-litačných prácach sa viedli od roku 1992. Ošetrovateľské témy boli zazna-menané od roku 1995. Zo všetkých záznamov sa individuálnou analýzou vyčlenilo 91 prác, v ktorých sa autori venovali hospicovým témam.

Graf 1 Záverečné práce podľa kategórií

Z vybraných 91 záverečných prác boli najpočetnejšie zastúpené magis-terské práce (73), čo bolo 82,22 % z vybraného celku. Nasledovali bakalár-ske práce (14), teda 15,38 %. Z doktorandských prác s hospicovou temati-kou boli obhájené tri práce (3,29 %) a iba jedna rigorózna práca (1,09 %).

Podľa roku obhájenia možno konštatovať pestré tematické zastúpenie všetkých záverečných prác.

10

Graf 2 Počet záverečných prác s hospicovou tematikou v rokoch 1996–2012 Na základe rozdelenia záverečných prác s hospicovou tematikou v ro-koch 1996–2012 možno konštatovať iba skromné začiatky v prvých desia-tich sledovaných rokoch. Ich počty boli od jednej do troch. Akcelerácia záujmu o hospicovú tému sa začala rokom 2007, keď vznikol najvyšší po-čet týchto prác, a to 31. Neskôr sa zaznamenali undulujúce počty – 5 až 14 prác. V poslednom sledovanom roku 2012 autori obhájili 12 prác s uvede-nou tematikou.

Následne sa autorky zamerali aj na zadelenie prác do jednotlivých obsa-hových kategórií. Vytvorili štyri skupiny. Prvou, hlavnou témou boli pa-cienti, 2. hlavnou témou bol vzťah pacient a rodina, resp. blízki, 3. hlavnou témou bol personál pracujúci v hospicových zariadeniach alebo pri termi-nálnom pacientovi a do poslednej, 4. skupiny boli zaradené práce so všeo-becnejšími témami. Zistenia sa usporiadali do grafickej podoby.

V grafe 3 je uvedený počet tých prác, ktoré boli zamerané na pacientov hospicových zariadení a na ich jednotlivé potreby, najmä somatického cha-rakteru (9), či psychické (1), spirituálne (4), sociálne (1) potreby, a prác za-meraných na kvalitu života (2), resp. dôstojnosť pacienta (2).

Graf 3 Práce obsahovo zamerané na pacienta

V grafe 4 sú tie práce, ktoré sa venovali vzťahom hospicového pacienta a jeho rodiny či blízkych, a to tak smerom k pacientovi (3), ako aj smerom k problémom rodiny a blízkych (4).

Graf 4 Práce obsahovo zamerané na pacienta a jeho rodinu, resp. blízkych Graf 5 znázorňuje práce so zameraním sa na personál pracujúci v hospi-covej starostlivosti a na jeho problémy pri tejto činnosti. Ide o problémy 12

z aspektu ošetrovateľských (39) a lekárskych povolaní (0), sociálnej (1) a charitatívnej práce (0), z pohľadu dobrovoľníkov (1) a interdisciplinárnej spolupráce (2).

Graf 5 Práce obsahovo zamerané na personál

V grafe 6 sú znázornené iné témy týkajúce sa hospicovej starostlivosti všeobecne (6), nazerajúce na hospicovú starostlivosť očami mladých ľudí či študentov (5), na problematiku manažmentu (5), systémové otázky (2), ako aj na eticko-právne aspekty (2) či iné (2).

DISKUSIA

JLF UK v Martine bola vôbec prvou lekárskou fakultou na Slovensku, ktorá v akademickom roku 1990/1991 začala poskytovať päťročné magis-terské štúdium v študijnom odbore ošetrovateľstvo. Potreba zmien v ošetro-vateľskej praxi vyžadovala rýchlejšie tempo zvyšovania kvalifikácie v od-bore a dosiahnutie kompatibilnej úrovne vzdelávania v rámci legislatívy krajín Európskej únie. Implementáciou európskeho systému štúdia (stupeň kvalifikácie, proces akreditácie) sa mohlo dynamicky reagovať na spolo-čenské zmeny a zabezpečiť pre prax dostatok univerzitne vzdelaných absol-ventov štúdia ošetrovateľstva.

Mníchovská deklarácia z roku 2000 zdôraznila potrebu permanentného skvalitňovania vzdelávania sestier, úpravy študijných programov a garancie väčších kompetencií sestier v zmysle ich samostatnosti a zodpovednosti za ošetrovateľskú starostlivosť. Implementačné zmeny sa postupne potvrdzova-li základnými legislatívnymi dokumentmi, napr. Zákonom č. 311/2002 Z. z. o povolaní sestry, Zákonom č. 576/2004 Z. z. o poskytovaní zdravotnej sta-rostlivosti, Vyhláškou MZ SR 364/2005 Z. z. o rozsahu ošetrovateľskej pra-xe poskytovanej sestrou či Koncepciou odboru ošetrovateľstva. V roku 2003 bola JLF UK v Martine vybraná do medzinárodného projektu európskej ko-misie Tuning Educational Structure in Europe v študijnom odbore ošetro-vateľstvo ako jedna z 13 fakúlt Európy (6).

Postupnú obdivuhodnú formáciu pracoviska, resp. pracovísk, a rozsahu záujmov spolu s graduáciou pedagogického tímu možno vyvodzovať aj z počtu prác podľa rokov existencie ÚO a ÚNŠP. Kým od roku 1996 do ro-ku 2005 sa pozornosť hospicovej tematike venovala iba jednotlivo, s vý-nimkou roku 2000, keď vznikli tri práce, od roku 2005 záverečné práce s touto tematikou pribúdali neskutočne rýchlo. Napr. v roku 2007 bolo ob-hájených až 31 takýchto prác. Odpovedať na otázku, „prečo sa tak náhle zvýšil záujem o tieto témy záverečných prác“, môžu predovšetkým učitelia. Témou týkajúcou sa terminálneho pacienta, hospicovej a paliatívnej starost-livosti sa zaoberali mnohí z nich. Jednou z nich bola doc. MUDr. Želmíra Fetisovová, PhD., zakladajúca členka Nadácie Hospice sv. Martina v Martine v roku 1995, v roku 2000 vedúca Ústavu ošetrovateľstva JLF UK a od roku 2005 vedúca ÚNŠP. Ako školiteľka viedla viaceré práce s uvede-nou tematikou a tento záujem podporovala či podnecovala aj u ďalších pe-dagógov, ktorí takisto neskôr pracovali (a pracujú) aj v Hospice, o. z. v Martine ako dobrovoľníci.

Magisterské štúdium je v ÚO a ÚNŠP najdlhšie akreditované na Slovensku, preto je, pochopiteľne, najviac prác s hospicovou tematikou pub-likovaných práve v tejto kategórii (77). Bakalárske štúdium je na JLF UK v Martine od roku 2000, externé bakalárske štúdium podľa Sústavy študij-ných odborov MŠ SR č. 2090/2002 od roku 2006 aj s externým magister-14

ským štúdiom a doktorandským štúdiom v odbore ošetrovateľstvo. Pre úpl-nosť: v roku 2005 získal ÚO možnosť konať aj rigorózne skúšky (PhD.). Vo všetkých týchto kategóriách vznikli záverečné práce aj s hospicovou tema-tikou, ako možno vidieť v tabuľke 1 a grafe 1.

Zaujímavé je porovnávať a skúmať obsahy záverečných prác s hospico-vou tematikou. V záujme prehľadnosti sa simplifikovane zaradili témy do štyroch skupín.

V prvej skupine sú zaradené práce, ktoré sa hlavnou témou týkali pa-cienta, jeho psychologických, somatických, spirituálnych a sociálnych po-trieb, ako aj pacientovej kvality života a jeho dôstojnosti. Išlo o 19 prác.

V druhej skupine sa riešil vzťah rodiny a príbuzných či blízkych, a to tak s dôrazom na pacienta – 3, ako aj s dôrazom na problémy vznikajúce u ro-diny a blízkych terminálneho pacienta – 4.

Do tretej skupiny je zaradená problematika personálu pracujúceho v za-riadeniach hospicového typu. Je pochopiteľné, že s ohľadom na profiláciu absolventov bolo v tejto skupine najviac prác venovaných ošetrovateľskej téme – 39. Pozoruhodná je úplná absencia tém týkajúcich lekárskej a chari-tatívnej problematiky – iba jedna práca bola zameraná na dobrovoľníctvo.

Všetky ostatné témy sa zaradili do štvrtej skupiny pod názvom Iné. V týchto prácach absolventi riešili všeobecné otázky týkajúce sa vzniku a histórie hospicov (šesť prác), päť prác sa venovalo hospicovej starostlivos-ti „zvonku“, a to najmä očami mladých ľudí a študentov ošetrovateľstva. V ostatných prácach sa riešili otázky manažmentu hospicovej starostlivosti (päť prác), po dve práce rozoberali problematiku systémových krokov a zmien v hospicovej praxi, ako aj etických a právnych dokumentov apliko-vateľných na hospicovú starostlivosť. Dve práce sa nedali zaradiť podľa uve-dených kritérií. Išlo o témy „skúsenosť so smrťou“.

Témy hospicu a starostlivosti o terminálneho pacienta na alma mater v Martine mohli byť iniciované aj konferenciami nazývanými Bienále hos-picovej starostlivosti, ktorých IV. ročník sa uskutočnil v roku 2012. Tradícia konferencií bola založená v roku 2006 a usporiadateľmi boli vždy dobro-voľníci z organizácie Hospice, o. z. v Martine, medzi ktorých patria autorky aj početné zastúpenie pedagógov ÚO a ÚNŠP JLF UK v Martine (1, 2, 3). Nie je vylúčené, že aj zistený „boom“ záverečných prác – v roku 2007 31 (!) – bol motivovaný práve týmto momentom.

ZÁVER

Z 2 915 záverečných prác obhájených na JLF UK v Martine je 91 (3,12 %) venovaných problematike hospicovej starostlivosti (7). Či je toto číslo vysoké, alebo nízke, nemožno hodnotiť jednoznačne.

S ohľadom na to, že väčšina študentov JLF UK v Martine nepozná sku-točnú hospicovú prax s jej problémami súvisiacimi so stavom legislatív-nych nedokonalostí, nezáujmom spoločnosti, uprednostňovaním majet-kovo-ekonomických cieľov či záujmov a hodnôt jednotlivcov i spoločen-ského environmentu, autorky sa domnievajú, že uvedené číslo nie je nízke (4, 5, 8).

Pre potreby hospicovej starostlivosti a jej nevyhnutne interdisciplinárny vzťah bude potrebných veľa erudovaných, vysokoškolsky vzdelaných a teó-riou i praxou zdokonalených a špecializovaných odborníkov aj v tejto ne-smierne dôležitej terminálnej zdravotníckej oblasti pomáhania človeku (9).

Občasný návrat k štúdiu obhájených záverečných prác týkajúcich sa naj-rozličnejších oblastí starostlivosti o akéhokoľvek pacienta môže ukázať po-zitíva, ale aj negatíva či absenciu tém, dôležitých pre kvalitné fungovanie vyspelej spoločnosti.

LITERATÚRA

1. ADAMICOVÁ, K., FETISOVOVÁ, Ž. a kol. 2007. Mozaika hospico-vej starostlivosti. Zborník vedeckých a odborných príspevkov z medziná-rodnej konferencie pracovníkov v hospicovej starostlivosti v Martine, Hospice, o. z. v Martine, Martin 2007. 136 s.

2. ADAMICOVÁ, K., FETISOVOVÁ, Ž. a kol. 2008. Povolania v hospi-covej starostlivosti. Zborník vedeckých a odborných príspevkov z II. me-dzinárodnej konferencie pracovníkov v hospicovej starostlivosti v Martine, Hospice, o. z. v Martine, Martin 2008. 132 s.

3. ADAMICOVÁ, K., FETISOVOVÁ, Ž., MAŽGÚTOVÁ, A. 2010.

Sprevádzanie. Pacient, rodina a blízki v hospicovej starostlivosti. Zborník z III. medzinárodnej konferencie pracovníkov v hospicovej starostlivosti v Martine. Hospice, o. z. v Martine, Martin 2010. 111 s.

4. Hospice.sk, Slovenská webová stránka, 2012: http://www.hospice.sk/ hospice1/index1.php

5. Hospicová stránka občianskeho združenia v Martine, 2012: http://hos-picemartinoz.szm.com/

6. Univerzita Komenského v Bratislave Jesseniova lekárska fakulta v Martine. Webové stránky, 2012, http://www.jfmed.uniba.sk/

7. Záverečné práce. AIS-2 Univerzita Komenského v Bratislave, 2012 https://moja.uniba.sk/zaverecne-prace/

8. Zoznam zdravotníckych zariadení. Zoznam hospicov. ZZZ. Sk 2012 http://www.zzz.sk/?page=hospice

16

9. ŽIAKOVÁ, K. a kol. 2009. Ošetrovateľstvo: teória a vedecký výskum.

Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2009. 322 s. Kontaktné údaje prvej autorky: Prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD. Ústav patologickej anatómie JLF UK a UNM Kollárova 2

036 59 Martin

Telefón: 0903 513 122 [email protected]

U

duchovný správca Univerzitnej nemocnice v Martine

V duchu, v mene a pre † MUDr. Alicu Valkyovú, svedka príkladnej hospicovej služby

ABSTRAKT

Z filozofických koreňov vzniku hospicového hnutia možno čítať antropo-logický rozmer človeka, ktorý ho ako bytie transcenduje. Všetci tí, ktorí sa doteraz zaoberajú hospicovou tematikou, uvedomujú si fundament vlastnej ohraničenosti svojou smrteľnosťou a vychádzajú z neho. Stavanie služby pa-liatívnemu pacientovi na biblickom zjavení otvára perspektívu nastúpenia novej kvality ľudského života, ktorý sa rodí v tajomstve zmŕtvychvstalého. To je výzva a pre mnohých provokácia poctivo hľadať odpovede na otázky a pýtať sa, čo je v téme „hospic“ podstatné, aby sme to nestratili. Inak by sme ohrozili samotný zmysel služby. Ako udržať túto nosnú ideu v dnešnej situácii v nás? Teoretické koncepty možno tvoriť, ale ako pomôcť životu v praxi v hospicových domoch? Ako vytrvať a nevyhorieť? Rezonancia poctivého opakovania zmyslu hospicu nám môže pomôcť načrtnúť výcho-diská pre prax.

Kľúčové slová: záverečné práce, hospicové témy

Záverečné práce s hospicovou témou sa na Slovensku píšu najviac od ro-ku 1990. Okrem fakúlt zdravotníctva sa téma hospicu objavuje i u absol-ventov: sociálnej práce, filozofických vied, teológie, psychológie, socioló-gie, ekolósocioló-gie, ba dokonca ekonómie. Tvorí u mnohých študentov iba okra-jovú časť, ktorej sa dotýkajú v súvislosti s niečím špecifickým.

U menšiny začínajúcich profesionálov je to nosná téma, v ktorej hľadajú odpovede, robia výskum alebo kompilujú vydané materiály z celého sveta.

Po niekoľkomesačnom odstupe je zaujímavé vnímať odpovede tých, kto-rí sa venovali hospicovým témam v záverečných prácach. Otázky by mohli byť: Ktorá skutočnosť ma ovplyvnila pri rozhodovaní sa písať prácu o hos-picovej starostlivosti?

Aké poznanie a emócie sú spojené s písaním mojej práce? K čomu som dospel? Jestvuje v mojej námahe niečo, čo som objavil vo svojom živote? V čom to spočíva?

Je možné, že by ma na téme hospic priťahovalo i niečo tajomné (smrť), 18

nevysvetliteľné (riešenie utrpenia), nevypovedateľné (tušenie nového začiat-ku)???

Práce, ktoré sú ovplyvnené istým druhom perfekcionalizmu,1 _{v ktorom}

by mal hospic pracovať, sa nám v dnešných podmienkach trhového mecha-nizmu javia ako utopistické. Napriek tomu táto premisa „ideálneho domu, ako pôrodnice do neba“ stále v nás rezonuje, ak máme chuť byť svedkami zázraku. Ten spočíva v pozorovaní, ako človek bezpodmienečne prijatý, per-fektne ošetrený, sociálne nasýtený, emočne vystabilizovaný a duchovne vy-rovnaný dostáva chuť žiť a v tomto stave sa rodí pre blaženú večnosť.

Akokoľvek sa vzďaľujeme v realite od tohto ideálu, nenechajme ho zo-mrieť. Tým by sme myšlienku hospicovej služby zredukovali na: čo najlac-nejšie, efektívne, pragmatické, rýchle, bezbolestné, inými slovami eutanas-tické riešenia.

Evanjelium nesie v sebe posolstvo o láske a starostlivosti voči trpiacemu alebo zomierajúcemu. Z tejto kresťanskej filozofie je cirkev podnecovaná k starostlivosti o zomierajúcich a je iniciovaná k budovaniu prvých hospi-cov vo svete.

Ide o snahu zabezpečiť dôstojný prechod človeka, na Boží obraz stvore-ného, z časnosti do večnosti. Jestvovanie posmrtného života sa vo všetkých náboženstvách, nielen v kresťanstve, pokladá za samozrejmosť. No kresťan-stvo je sociálne silným náboženkresťan-stvom v tom, že dáva zmysel utrpeniu, zo-mieraniu i samotnej smrti človeka. Poskytnúť zomierajúcemu blaho sa po-kladá za skutok milosrdenstva, pomocou ktorého si má pacient prežiť, že je Bohom milovaný i vo svojom zomieraní. Toto je možno pre našu dobu tá nadčasová výzva, ktorá nás musí stále konfrontovať s našimi možnosťami ohľadom zabezpečenia kvalitnej komplementárnej starostlivosti pre zomie-rajúceho. Bolo by preto potrebné viac rozpracovať témy, ktoré vyžaduje ži-vot, napr. odlišnosť prístupu k hospicovému pacientovi; služba rodine pa-cienta zahŕňajúca sprevádzanie pri zomieraní; služba zamestnancom pri zvládaní emócií, ako prevencia vyhorenia.

Hoci sa nám na Slovensku, takmer v dvoch desiatkach domov, ktoré si prisvojujú názov hospicové, nedarí za minimálnu mzdu udržať sestry, za-bezpečiť kvalitnú paliatívnu medicínu, algeziológiu a dostupnosť vyšetrenia odborníkmi, nevzdávajme to! Hoci sú niektoré domy pred dilemou, či za-tvoriť, alebo ísť do mínusu, a tým riskovať blížiacu sa exekúciu, pracujme, kým môžeme! Napriek tomu, že väčšina domov vznikala z iniciatívy cirk-vi, ktorá javila ochotu prijímať každého, kto to bude potrebovať, sme

sved-1

Máme tu na mysli: hospic, starostlivosť, zabezpečenie, ideálne podmienky pre fyzicko-psychický, sociálny, spirituálny komfort, v ktorom môže človek dostať chuť žiť.

kami toho, že tieto zariadenia si zväčša môžu dovoliť len solventné deti pre svojich rodičov. No napriek tomu pátrajme po možných sponzoroch chu-dobných! A keď sa cítime vyhorení, pre nedostatok odstupu, odpočinku, ne-možnosť zdieľať emócie v psychoterapeutických sedeniach s odborníkom, pomáhajme si, hoci aj laicky! A ak sa nám stáva, že nemáme jednotu medzi kolegami v spôsobe pravdivej komunikácie, učme sa to! A vtedy, keď ne-máme jasno, kde je hranica neústupnej liečby, začínajúcej sa dystanázie, hroziacej eutanázie, prosme o svetlo. Sú v paliatívnej starostlivosti momen-ty, keď sme pozvaní robiť viac srdcom ako hlavou. Je to viac medicína ako umenie než veda. Stávame sa v hospicovom tíme pôrodníkmi zomierajúce-ho človeka, ktorý nie je na náš obraz. Preto si chceme uczomierajúce-hovať vo svojej prá-ci niečo posvätné. Pozvaní sme byť jednoducho spolutvorcami budúcnosti človeka, a pritom nepodľahnúť pokušeniu, že sme bohmi.

Ako máme vo svojich, neraz vysoko odborných, vedeckých prácach pí-sať, aby sme nestratili kontakt s realitou, videli cieľ a sami boli obohatení zmysluplnou tvorbou? Myšlienka hospicovej starostlivosti o zomierajúceho človeka je výsostne potvrdzujúca túžbu po bezpodmienečnom prijatí, ktorá je v každom z nás. Táto túžba je podopretá i biblickým zjavením. Ono po-tvrdzuje správnosť nášho rozhodnutia postarať sa o človeka v jeho prechode do večnosti. Toto postaranie sa v sebe nesie moment nášho vedomého roz-hodnutia. Bude nás to stáť, že nedostaneme veľké spoločenské uznanie, stra-tíme lukratívnejšie miesto, bude veľa odriekania, menej peňazí, viacej času, námahy bez odmeny, riskovanie zániku niektorých vzťahov a ešte mnohé iné, nie priveľmi radostné, čo život prinesie. Toto je skutočnosť! Kto by ro-bil hospicovú službu s ambíciou podnikať, prosperovať, robiť kariéru, mať isté zabezpečenie, dosiahnuť úspech, bol by možno schopný pomenovať svoju prevádzku aj hospicová, no zakrátko by išlo o nevydarený žart.

Ako teda možno v tejto náročnosti pracovať, ísť dopredu, ba nakoniec i tvoriť, písať a mať radosť z práce, ktorá prináša život tam, kde sa začína smrť?

Spomenuté biblické zjavenie je nám pomocou. Sú v ňom miesta, z kto-rých čerpáme silu k svojej službe, keď im veríme.

Vtedy, keď strácaš status profesionála a berieš službu, ktorá ti nebude preplatená, je pre tvoje postavenie možno ponižujúca, počuješ: Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.2

Keď na konci dňa unavený rozmýšľaš, kde je hranica v darovaní sa

ter-20

2_{Jn 13, 14–15}

minálne chorému, počuješ: Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.3

Ak riskuješ, že do služby dávaš srdce, môže ti niekedy začať byť ľúto. Začneš osobnejšie pristupovať k trpiacemu. Ošetruješ, robíš dopravcu, do-prosuješ sa potrebných vyšetrení, nakoniec si ešte vyzvaný aj zaplatiť. Veď je to na tvoju objednávku. Napokon ešte nevieš, či nebudeš dlžný a nebudeš nútený splácať službu kolegovi. Poisťovňa nie vždy na to má a trpiacemu niekedy nezostáva čas čakať na schválenia. Všetko je to povedané v podo-benstve o tom, kto je vlastne blížny: Prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hos-tinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: „Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa bu-dem vracať.“4

Niekedy budeš zdesený pri príjme pacienta a budeš mať chuť spýtať sa: Toto je človek? Pilát im povedal: „Hľa, človek!“5

Máš chuť niekedy niekomu vynadať a hodiť telefón pri arogantných po-žiadavkách zriaďovateľov, ako treba šetriť a do čoho už nie je potrebné in-vestovať, a máš slovo: Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!6

Zostávaš obklopený v službe iba tými, ktorí teba potrebujú, akoby si bol bez odkázanosti na pomoc ty sám, a si vyzvaný porozumieť tomu: Keď chys-táš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš bla-hoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť.7

Napokon často ti nezostane nič, čo by si už mohol trpiacemu ponúknuť. Vyčerpal si už všetky možnosti? Kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.8

Hoci si s napĺňaním zmyslu svojho života v očiach mnohých čudák, môžeš sa pristihnúť hovoriť: Zvelebujem Ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.9

Skadiaľ chceš načerpávať silu vydržať a zostať hoden toho, čo si pochopil ako svoje povolanie? Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.10 3_{Jn 15, 13} 4_{Lk 10, 33?35} 5_{Jn 19, 5} 6_{Lk 6, 36} 7_{LK 14, 1?14} 8_{Mt 10, 42} 9_{Mt 11, 25} 10_{Mt 10, 38}

Byť niekedy aj preťažený v námahe vyžaduje od teba čas, aby si sa za-stavil a odpočinul si. Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťaže-ní, a ja vás posilním.11

To máme aspoň niekoľko kontaktných momentov, kde sa nám stretáva za-žívaná náročná prax s biblickým posolstvom. Je to cesta pre tých, ktorí sú každodenne ochotní približovať sa k tomuto prameňu, z ktorého neustále čerpajú silu slúžiť.

Zmyslom písania všetkých hospicových prác by malo byť premostenie teórie s praxou. Dostať sa do kontaktu s konkrétnymi ľuďmi, ktorí slúžia konkrétnym hospicovým pacientom. Znamená to dýchať ten istý vzduch ako oni a otvoriť sa často pred skutočnosťou smrti. To znamená potrebu byť zra-niteľný a vo svojej vlastnej krehkosti chcieť objaviť prítomnosť človeka. Gui Gilbert sa priznáva: „Sme často nešikovní, keď jednáme s trpiacimi. Počú-vať a podať im ruku je veľmi dôležité.“Mať fyzický kontakt so smrteľnos-ťou blížneho znamená prežívať budúcnosť. To, čo veľakrát pozorujeme prístrojmi, vyšetreniami, zmyslami, nie je až tak definitívne, ako sme v po-kušení osobného komfortu náchylní veriť. Oveľa podstatnejšia je nádej, kto-rá rodí život. To sa deje účasťou na živote toho, kto aj s našou pomocou pri-chádza k podstate svojho života. Byť teda čo najautentickejší pre druhého sa javí ako zmysel hospicovej služby. Inak ju prežije stážista, študent, dobro-voľník, zamestnanec v úlohe: lekára, sestry, asistenta, ošetrovateľa, psycho-lóga, kňaza, ekonóma, pomocnice. Napriek tomu zdravé vzťahy v takomto tíme, ak ich cieľavedome podporujeme a rozvíjame, môžu byť najživotnej-šími väzbami, ktoré môžu každého budovať a prinášať mu nepochopiteľnú radosť. A to sa javí opravdivým zmyslom života. To, že sa tak stáva v hos-picovej službe, v kontakte so smrťou, je tiež správa evanjelia, t. j. dobrá správa.

Kontaktné údaje autora: Mgr. PhLic. Juraj Jendrejovský, duchovný správca UNM Univerzitná nemocnica Kollárova 2 036 59 Martin 11 Mt 11, 28 Hospice 17.12.2012 17:32 Stránka 22

Z

Doc. PhDr. Mgr. Patricia Dobríková, PhD. et PhD., Mgr. et Mgr. Katarína Levická, PhD.

Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra sociálnej práce

ABSTRAKT

V hospicovom a paliatívnom tíme sa hranice medzi profesiami stierajú, čo je spôsobené snahou jednotlivých profesií o biopsychosociálno-spirituál-ny prístup k pacientovi a nevyhnutnosťou osobnostnej vyspelosti odborní-kov smerujúcej k pokore pred životom.

Jeden z najdôležitejších predpokladov úspešného poskytovania paliatív-nej starostlivosti o zomierajúceho i jeho blízkych spočíva v efektívpaliatív-nej spo-lupráci členov hospicového, resp. paliatívneho tímu profesionálov. Autorky v príspevku upozorňujú na niektoré možnosti, ktoré kooperáciu zlepšujú. Konkrétne vymedzujú dôležitosť pravidelných tímových stretnutí, superví-zie a voľnočasových aktivít.

Kľúčové slová:kooperácia, hospicový tím, supervízia ABSTRACT

The palliative team is blurring the boundaries between professions, cau-sed by the efforts of individual professions to bio-psycho-social-spiritual approach to patient and necessity of a personal maturity of specialists to-wards the humility from life.

One of the most important assumptions for the successful providing of palliative care for the dying and their loved ones is the effective cooperation of the members of hospice resp. palliative team of professionals. This paper highlights some of the opportunities that enhance cooperation. Concretely we specify the importance of regular team meetings, supervision and leisure activities.

Key words:cooperation, hospice team, supervision ÚVOD

Z hľadiska holistického prístupu k zomierajúcemu pacientovi i potreby starostlivosti o jeho blízkych je namieste hovoriť o dôležitosti kooperácie členov hospicového tímu. Je veľmi veľa atribútov, ktoré sa zúčastňujú na tom, či daný tím, resp. určití jednotlivci v tíme budú, alebo nebudú efektív-ne kooperovať s ostatnými. Netýka sa to len pracovných aspektov, ale aj zlo-ženia tímu, jeho veľkosti, motivácie (aj finančnej), prípadne osobnostných predpokladov jednotlivcov. Autorky sa zamerali na tri dôležité možnosti,

ktoré by sa mali v hospici realizovať, lebo prispievajú k zlepšeniu komuni-kácie medzi členmi tímu, k objektívnejšiemu posúdeniu vlastnej situácie a napokon aj k neformálnemu budovaniu vzťahov. Ide o realizáciu tímových stretnutí, supervíziu a možnosti voľnočasových aktivít.

TÍMOVÉ STRETNUTIA

Na tímových stretnutiach by sa mal zúčastniť zástupca každej profesie, ktorá sa spoluzúčastňuje na paliatívnej starostlivosti o pacienta. Dôvodom je to, že treba obsiahnuť všetky dimenzie pacienta jednotlivo (multidiscipli-nárne) a súčasne porozumieť aj ostatným oblastiam kolegov, ktoré majú spojitosť s vlastným profesijným zameraním, a tak pôsobiť na zabezpečenie spoločného benefitu pre človeka. Keďže prieniky potrieb sú veľmi rozsiahle (napríklad pri potrebe tíšenia bolesti), z multidisciplinárneho prístupu na tí-mových stretnutiach sa stáva interdisciplinárna spolupráca, keď sa viaceré profesie zamerajú na zvládnutie spoločného cieľa so svojimi vlastnými špe-cifickými intervenciami, a v niektorých prípadoch až transdisciplinárna spo-lupráca, pri ktorej nastáva vzájomné prelínanie hraníc jednotlivých profesií zdieľaním vedomostí a zručností v rámci jednotlivých disciplín. Dôraz sa kladie na vzájomné vzdelávanie, pričom výsledkom je výborná spolupráca založená na vzájomnom posudzovaní možných rozhodnutí týkajúcich sa pa-cienta odborníkmi, ktorí majú vlastnú základnú špecializáciu a získané špe-cifické vedomosti a zručnosti z paliatívnej starostlivosti aj z iných profesií. A tak keď lekár konzultuje s tímom, či je vhodné nasadiť určitú terapiu, pri transdisciplinárnej spolupráci sa môže rovnocenne a erudovane každý člen tímu vyjadriť z pozície vzdelaného odborníka na paliatívnu starostlivosť všeobecne a súčasne zo svojej vlastnej špecifickej profesijnej orientácie. V zahraničí prebiehajú rozličné tréningy jednotlivých členov hospicového tímu, ktoré sú založené transdisciplinárne (1). Uvedené pojmy definuje aj Šramatá a Hromková (3), ktoré uvádzajú, že termínom multiprofesionálny sa označuje proces spolupráce, v ktorom každý člen pracuje s klientom sa-mostatne a o informácie sa delí s členmi tímu. Interdisciplinárny predstavu-je hlbšiu formu spolupráce, keď predstavu-je proces hodnotenia potrieb a vytvárania stratégie plánu pomoci tvorený spoločne za účasti všetkých odborníkov, pričom každý z členov tímu prispieva svojimi odbornými vedomosťami. Transprofesionálne tímy využívajú integrovaný spôsob práce. I keď sú úlo-hy členov špecializované, členovia sú pripravení nielen dopĺňať sa, ale v prí-pade potreby aj navzájom sa zastúpiť. Dôležité však je, aby jednotlivé tí-mové roly boli navzájom komplementárne a nikdy neboli vnímané ako kon-kurenčné.

Ideálne a dá sa povedať, že aj reálne, sú stretnutia raz až dvakrát do týž-dňa, pričom základnou myšlienkou je referovanie o každom pacientovi z hľadiska všetkých aspektov jeho osobnosti aj rodinných súvislostí, keď 24

každý odborník hovorí o svojej oblasti, plus čo si všimol z iných oblastí, pričom sa rozvíja diskusia k jednotlivým pacientom a intervenciám, ktoré boli urobené, i k tým, ktoré sú naplánované. Potrebné je aj zapísanie infor-mácií do vopred pripraveného formulára, ktorý by mal byť súčasťou pacien-tovej dokumentácie v zariadení, aby mali možnosť starostlivosť sledovať a participovať na nej aj ostatní členovia tímu, ktorí sa nezúčastnili na stret-nutí (týka sa to najmä sestier).

Benefity tímových stretnutí sú rozsiahle a zasahujú do viacerých oblastí, ktoré patria do pôsobnosti paliatívnej starostlivosti, pričom z pohľadu koo-perácie je najdôležitejšie zlepšenie komunikácie o pacientovi medzi odbor-níkmi aj komunikácie navzájom – ústna i písomná forma komunikácie a prevencia nedorozumení medzi členmi tímu (najčastejšie sestra vs. lekár ohľadom indikovanej liečby), pretože práve na stretnutiach je možnosť ob-jasnenia. Toto všetko napokon smeruje k zlepšeniu starostlivosti o klienta i jeho blízkych (1). Ďalším benefitom je aj to, že prispievajú k prevencii syn-drómu vyhorenia, pretože syndróm vyhorenia má zelenú tam, kde nie je presne určené, čo sa od koho očakáva, a tam, kde sú nedostatky horizontál-nej a vertikálhorizontál-nej komunikácie, neinformovanosť, resp. zlá informovanosť vedenia alebo podriadených, chýbanie skupinových rozhovorov o tom, čo všetkých trápi a pod. (2).

SUPERVÍZIA

V súčasnosti je povinnosť supervízie podľa príslušných zákonov nariade-ná pracovníkom detských domovov, krízových centier a pracovníkom v za-riadeniach sociálnych služieb. Supervízia sa odporúča aj v iných pracov-ných pozíciách, najmä v takých, ktoré sú veľmi náročné na priamu prácu s klientom. Základné delenie supervízie, ktorú možno využiť v hospicových tímoch, je individuálna a tímová supervízia.

Individuálna supervízia je rozhovor medzi supervízorom a supervidova-ným (môže sa týkať prípadu, hraníc, pracovnej pozície, rozvoja nových zručností, konfliktu vo vzťahoch, začlenenia v nových úlohách, nových ro-lách, práci v tíme a pod.). Supervízor podporuje supervidovaného zoriento-vať sa v jeho situácii, vytvára mu bezpečný priestor na sebareflexiu, na hľa-danie cesty, ktorá by najlepšie vyhovovala daným okolnostiam. Tímová su-pervízia je orientovaná na podporu tímu, definovanie jeho potrieb, záujmov, otázok, kompetencií, rolí a pod. Môže byť viac analytická, ak to potrebuje tím, alebo podporná. Môže sa sústreďovať na strategické veci, rovnako na operatívne veci (www.supervizia.sk).

V súvislosti s hospicovou starostlivosťou je dôležité spomenúť aj to, že o-veľa vhodnejšie je zavolať si externého supervízora než interného, ktorý sa väčšmi pokladá za osobu, ktorá môže skutočne objektívne pomôcť.

zora pre niektoré české hospice, kde sa im veľmi osvedčila tímová superví-zia, a minulý rok realizovali pre dva slovenské hospice individuálnu super-víziu, na ktorej sa zúčastnilo 33 odborníkov z hospicu (30 žien a traja muži), pričom boli zastúpené nasledujúce profesie: lekári, sestry, opatrovatelia, so-ciálni pracovníci, psychológovia. Na záver sa skonštatovali určité prie-skumné zistenia, vypovedajúce o faktoroch, ktoré najväčšmi vplývajú na profesionálov pracujúcich v hospici.

Prieskumné zistenia

Ako prvé autorky zaujímalo, či pracovníci poznajú pojem supervízia a či vedia, čo od nej môžu očakávať.

Zistili, že slovo supervízia nemalo u všetkých pracovníkov pozitívnu ko-notáciu – šiesti z nich pociťovali zo supervízie strach a úzkosť, najmä v sú-vislosti s tým, ako sa použijú výsledky zo stretnutia so supervízorom; po in-formácii, že všetko zostáva pred inými v tajnosti, sa viditeľne upokojili. Ďalší štyria mali k supervízii negatívny postoj najmä preto, lebo ju pokla-dali za kontrolu od svojich nadriadených a báli sa o svoju prácu, ak sa od-halia nejaké ich omyly. Po vysvetlení svoj postoj zmenili. Konštatovalo sa, že iba ôsmi pracovníci približne vedeli, o čo v supervízii ide, ostatní mali buď veľmi skreslené predstavy, alebo im bol obsah slova supervízia ne-známy.

Druhým nosným zistením boli informácie najčastejšie sa týkajúce prob-lémov a otázok supervidovaných členov hospicového tímu. Zistilo sa, že za najčastejšie problémy supervidovaní pokladajú tieto faktory:

1. Neprijateľná vertikálna interpersonálna komunikácia medzi členmi tí-mu (nepodávanie informácií, ohováranie).

2. Nedostatočná komunikácia o liečebných postupoch na horizontálnej rovine (lekári nekomunikujú so sestrami, vrchné sestry majú nereálne oča-kávania od personálu a pod.).

3. Vyčerpanie zamestnancov z dôvodu preťažovania (nedostatok perso-nálu) a nemožnosti finančne si dovoliť dovolenku.

4. Problémy v interakcii s príbuznými pacientov.

5. Náročnosť práce so zomierajúcimi – otázky týkajúce sa správneho re-agovania v komunikácii so zomierajúcim + fyzická náročnosť.

Možno si všimnúť, že oblasť týkajúca sa vzťahov a komunikácie s kole-gami a nadriadenými trápila supervidovaných častejšie než nároky, ktoré so sebou prináša starostlivosť o zomierajúceho a jeho blízkych.

S ohľadom na súčasnú realitu hospicov na Slovensku a ich časové a fi-nančné možnosti je supervízia pre zamestnancov ojedinelá. Ostáva veriť, že sa to časom zmení, keďže supervízia v tejto oblasti je prospešná a je vhodné ju realizovať aspoň raz za pol roka – tak skupinovú, ako aj indivi-duálnu.

26

REALIZÁCIA SPOLOČNÝCH VOĽNOČASOVÝCH AKTIVÍT Budovanie tímu sa dá uskutočňovať aj v rámci voľnočasových aktivít jed-notlivých členov. Hospicoví odborníci často nemajú ani chuť, ani energiu stretávať sa so svojimi kolegami ešte aj mimo práce. Voľné chvíle radšej ve-nujú oddychu, alebo čas trávia s rodinou. Napriek tomu sa vo viacerých za-hraničných hospicoch zaznamenal významný pozitívny efekt voľnočaso-vých aktivít pri budovaní vzťahov, a tým aj zlepšovaní komunikácie a koo-perácie. Treba však dodať, že personál v hospicoch nebol taký vyťažený, ba v niektorých hospicoch až preťažený, ako je to momentálne na Slovensku. Z organizovaných spoločných tímových voľnočasových aktivít sa najväčšmi osvedčili:

– športové podujatia (napr. raz do týždňa hospic prenajíma pre zamest-nancov telocvičňu na volejbal, bowling, ľadovú plochu a pod.),

– návšteva kultúrnych podujatí, – hospicový ples,

– výlety, turistika,

– víkendové „teambuildingy“.

Aspekt voľného času je potrebný aj na udržiavanie kladnej energetickej bilancie, pretože opak môže vyústiť až do veľmi nepríjemného stavu, pre ktorý sa aj v našej spoločnosti ustálil výraz syndróm vyhorenia, resp. bur-nout, ktorého varovné signály sa prejavujú vo fyzickej, v psychickej i so-ciálnej rovine, pričom v posledných štádiách zdravotník môže prežívať veľ-kú dezilúziu a sklamanie zo svojho povolania. Je frustrovaný, cynický, jeho emocionálne rezervy sa zmenšujú a on má pocit, že zlyhal. Napokon sa usiluje robiť len nevyhnutnú prácu, vyhýba sa zdĺhavej komunikácii s klientmi aj s kolegami (!!!). Záverečná etapa je charakteristická vyhýba-ním sa profesionálnym úlohám a stiahnutím sa do izolácie. Tomu sa dá za-brániť aj pozitívnymi zážitkami, ktoré vyššie uvedené aktivity a podujatia sprevádzajú.

ZÁVER

Na záver treba poznamenať, že kvalitná starostlivosť o členov tímu má okrem primárneho efektu, ktorým je zlepšenie komunikácie, kooperácie a eliminovanie rizika vzniku burnout, aj sekundárny efekt súvisiaci s výraz-ným zlepšením starostlivosti o zomierajúceho i jeho príbuzných.

LITERATÚRA

1. DOBRÍKOVÁ, P. 2012. Benefity multidisciplinárnej spolupráce v sta-rostlivosti o nevyliečiteľne chorých – potreba tímových stretnutí.Paliatívna medicína a liečba bolesti. 5(S2), 2012, s. 15–17. ISSN 1337-9917.

2. DOBRÍKOVÁ, P., FABIANOVÁ, L. 2010. Syndróm vyhorenia u ľudí pracujúcich na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny. In: Výskum v

so-ciálnej práci.Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2010, s. 21–31. ISBN 978-80-8082-341-2.

3. ŠRAMATÁ, M., HROMKOVÁ, M. 2012. Teoretické východiská so-ciálnej práce v hospicovej a paliatívnej starostlivosti. Paliatívna medicína a liečba bolesti. 5(S2), 2012, s. 56–58. ISSN 1337-9917.

4. www.supervizia.sk

Kontaktné údaje prvej autorky:

Doc. PhDr. Mgr. Patricia Dobríková, PhD. et PhD. Trnavská univerzita v Trnave

Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Katedra sociálnej práce

Univerzitné námestie 1 918 43 Trnava

Š

doc. PhDr. Mgr. Patricia Dobríková, PhD. et PhD.

Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra sociálnej práce

ABSTRAKT

Autorky na základe svojich dlhoročných skúseností v príspevku upozor-ňujú na špecifiká zomierania seniorov v sociálno-zdravotných zariadeniach. Zameriavajú sa na modely zomierania, špecifiká zomierania v zariadeniach pre seniorov, súčasné práva seniorov v týchto zariadeniach, aspekty kom-plexnej starostlivosti aj následnej starostlivosti.

Kľúčové slová: starostlivosť o seniorov, práva terminálnych pacientov, komplexná starostlivosť, následná starostlivosť

ÚVOD

Každý zomierajúci človek má svoje práva, ktoré majú zabezpečiť dôstoj-né prežívanie posledných chvíľ jeho života. Zariadenia pre seniorov, s ohľa-dom na služby, ktoré poskytujú, majú svoje špecifikácie, pre ktoré niekedy nemusia byť tieto práva naplnené v plnej miere. Cieľom príspevku je upo-zorniť na to, v ktorých situáciách by sa mala zomierajúcemu seniorovi ve-novať zvýšená pozornosť tak, aby jeho práva boli zachované a jeho potreby naplnené v maximálnej možnej miere.

MODELY ZOMIERANIA

V súčasnosti možno vidieť nasledujúce tzv. modely zomierania, v závis-losti najmä od prostredia, v ktorom umierajú dlhodobo a nevyliečiteľne cho-rí jednotlivci:

– domáci model,

– inšitucionalizovaný model, – hospicový a paliatívny model (1).

V minulosti prevládajúci domáci model, v ktorom sa do poslednej chví-le o zomierajúceho starala jeho rodina a príbuzní, sa dnes stáva takmer oje-dinelým. V súčasnosti prevláda najmä inštitucionalizovaný model. V ňom je starostlivosť o zomierajúceho prenechaná na rozličné zdravotnícke zaria-denia, najmä na nemocnice. V porovnaní s domácim modelom má najmä tú výhodu, že v rámci neho sa zomierajúcim poskytuje profesionálna zdravot-nícka starostlivosť, ktorá môže uľahčiť posledné chvíľky človeka, zvyčajne však len z medicínskej a ošetrovateľskej stránky. Jeho veľkou nevýhodou je to, že človek zomiera v cudzom prostredí, spojenie s rodinou a najbližšími je oslabené. Spolu s rozvojom paliatívnej medicíny a hospicovej

starostli-vosti možno dnes hovoriť aj o hospicovomapaliatívnom modeli zomie-rania. Tento model poskytuje zomierajúcemu vysoko odbornú starostlivosť zameranú najmä na tíšenie bolesti, ktoré sa často spája s nevyliečiteľným ochorením, ako je napr. rakovina. Súčasťou hospicového tímu je i personál odborne pripravený na poskytovanie sociálnej opory a psychologickej sta-rostlivosti o zomierajúceho, ako aj na sprevádzanie jeho rodiny. V takom prostredí sa teda, v porovnaní s bežným inštitucionalizovaným modelom, dbá aj na iné než len fyziologické potreby zomierajúceho. Ak by sa mali modely kompletizovať, treba spomenúť, že podľa niektorých autorov možno hovoriť aj omodeli eutanázie. So zreteľom na profesionálne zameranie au-toriek, ako i na ich odbornú prax, rovnako aj ich osobné hodnoty však ne-možno nedodať, že s týmto modelom sa nestotožňujú, pretože podľa ich ná-zoru nepredstavuje dôstojné podmienky ani pre jedného človeka. Zároveň tento model nemožno pokladať za aktuálny ani s ohľadom na súčasne plat-nú legislatívu Slovenskej republiky.

ŠPECIFIKÁ ZOMIERANIA V ZARIADENIACH PRE SENIOROV Zomieranie v zariadeniach pre seniorov má svoje špecifiká. Predo-všetkým väčšina klientov zomiera tzv. prirodzenou smrťou s ohľadom na ich vek a polymorbiditu, ktorá je pre tento vek príznačná. Väčšina klientov te-da zomiera náhle alebo ich zomieranie naberá rýchly spád počas niekoľkých dní. V zariadeniach pre seniorov je spravidla len malé množstvo klientov s dlhodobým ochorením, ktorí zostávajú v zariadení pre seniorov až do kon-ca života.

Predovšetkým, podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, za-riadenia pre seniorov nie sú zdravotníckym zariadením. To znamená, že v tomto type zariadení jeho personál, podľa § 22 tohto zákona, poskytuje zdravotnú starostlivosť v rozsahu ošetrovateľskej starostlivosti.1_Pre

zomie-rajúceho klienta to napokon znamená, že služby, ktoré mu na sklonku živo-ta môže zariadenie pre seniorov poskytovať, nie sú na rovnakej úrovni, na ktorej sú služby v mnohých zdravotníckych zariadeniach, napr. nemocni-ciach. Tieto obmedzenia sa týkajú najmä vybavenia prístrojmi, možnosťami odbornej starostlivosti v oblasti tíšenia bolesti a pod. Aj keď je zariadenie pre seniorov inštitúciou, v ktorej sa poskytujú sociálne služby, zomieranie v tomto type zariadení by sa skôr mohlo pokladať za zomieranie v domácom prostredí. Mnohí klienti v zariadeniach pre seniorov žijú niekoľko rokov, čím sa pre nich pôvodne cudzie prostredie stáva domácim prostredím. V po-slednej fáze života je preto pre mnohých z nich nemysliteľné toto prostredie

30

1_{Podľa zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych}

pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

opustiť a odísť napr. do nemocnice. S ohľadom na spomínané obmedzenie v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti to môže byť pre klientov ne-výhodou. V procese zomierania, najmä pre starých ľudí, je však často dô-ležitejšou otázkou uspokojenie sociálnych a psychologických potrieb, čo v tomto prípade znamená zostať v známom prostredí, s personálom, ktoré-mu môže klient dôverovať, s priateľmi, ktorých si tu našiel.

Podľa autoriek treba zomieranie v zariadeniach pre seniorov vnímať ako špecifický model, ktorý existuje na rozhraní domáceho a inštitucionálneho modelu. Toto tvrdenie podopierajú viacerými argumentmi.

1. Z vyššie spomenutého vyplýva, že interpersonálne väzby medzi zo-mierajúcim a zamestnancami, ako aj medzi zozo-mierajúcim a ostatnými klientmi sú intenzívnejšie ako v inom type inštitúcií (napr. v nemocnici), kde sa z rozličných dôvodov (napr. pre krátkosť pobytu v inštitúcii a pod.) nevytvárajú také intenzívne vzťahy. Na druhej strane však nie sú také inten-zívne ako vzťahy v rodine a nemajú preto potenciál vyplniť emocionálnu po-trebu stráviť tento úsek života s blízkymi (ak ich majú). Zariadenia pre se-niorov nie sú pripravené na to, aby rodina zomierajúceho strávila v zariade-ní napr. tri súvislé dni a pod., ako je to v hospicovom modeli. Skutočnosť, že senior strávil v konkrétnom zariadení napr. ostatných päť rokov, môže vy-ústiť do mylnej úvahy, že jeho potreba mať v procese zomierania pri sebe dcéru, syna, vnuka a pod. nie je taká intenzívna ako u zomierajúceho, ktorý prežil celý svoj život v kruhu rodiny.

2. Medzi ďalšie faktory, ktoré vedú človeka k tomu, aby zomieranie v za-riadeniach pre seniorov chápal ako samostatný model, patrí skutočnosť, že proces zomierania sa realizuje v priamom kontakte, takpovediac, „na očiach“ iných klientov, ktorí sú v podobnom zdravotnom stave či veku ako zomierajúci a sú tak konfrontovaní s vlastnom smrteľnosťou oveľa intenzív-nejšie ako v domácom či inom inštitucionálnom prostredí. Zomieranie ich kolegu, kamaráta a pod. môže spustiť negatívne procesy nielen u jedného klienta, ale niekedy súbežne u väčšieho počtu klientov.

3. Jedným z ďalších špecifík môže byť osobitosť ostatných klientov za-riadení pre seniorov. Zariadenia pre seniorov sú domovom pre klientov s mnohými rozdielnymi diagnózami. Niekedy nemožno zabrániť tomu, aby v takom zariadení nebol umiestnený aj klient so psychiatrickou diagnózou. Nielen tento typ klientov, ale napr. aj klienti s Alzheimerovou chorobou či akýkoľvek iný klient, ktorého vnímanie reality je z rozmanitých príčin na-rušené, či klient s neprispôsobivým správaním môžu negatívne pôsobiť na zomierajúceho seniora. Tento problém je závažný najmä vtedy, keď sú takí-to „problémoví“ klienti spolubývajúcimi zomierajúceho. Klienti, ktakí-torí nie sú schopní adekvátne vnímať proces zomierania svojho spolubývajúceho, prispôsobiť svoje správanie tejto situácii a pod., môžu predstavovať sťaženie podmienok, v ktorých klient zomiera. Žiaľ, s touto skutočnosťou nemožno

v zariadeniach pre seniorov urobiť takmer nič. Pre kapacitné a priestorové obmedzenia nemožno zomierajúcich klientov izolovať od ostatných klien-tov. Napriek tomu mnohé ďalšie aspekty starostlivosti o zomierajúcich mož-no ovplyvniť, a preto sa treba usilovať urobiť maximum pre to, aby sa zo-mierajúcemu klientovi v zariadeniach pre seniorov vytvorili čo najdôstoj-nejšie podmienky počas jeho posledného úseku životnej cesty.

PRÁVA ZOMIERAJÚCICH

Každý zomierajúci má svoje práva. Aj keď nasledujúci prehľad práv bol vypracovaný najmä pre ľudí zomierajúcich v súvislosti s nevyliečiteľnou chorobou, tieto práva sú aktuálne pre všetkých zomierajúcich, teda aj pre klientov v zariadeniach pre seniorov.

Práva zomierajúcich:

Mám právona to, aby sa so mnou zaobchádzalo ako so živým človekom až do mojej smrti.

Mám právoudržať si nádej, než už sa zameriava na čokoľvek.

Mám právovyjadriť svoje city, týkajúce sa blížiacej sa smrti, a to svojím vlastným spôsobom.

Mám právozúčastniť sa na rozhodnutiach, ktoré sa týkajú mňa samého. Mám právo očakávať nepretržitý medicínsky i ošetrovateľský záujem o mňa samého, aj keď sa budú musieť liečebné ciele nahradiť cieľmi sledu-júcimi udržanie mojej pohody.

Mám právona to, aby som nezomieral osamotený. Mám právona úľavu od bolesti.

Mám právona čestné odpovede na moje otázky. Mám právona to, aby ma nikto neklamal.

Mám právona to, aby mi vo chvíli, keď si uvedomím hroziacu smrť, po-mohla moja rodina a aby pomoc bola poskytnutá aj mojim príbuzným.

Mám právoumrieť pokojne a dôstojne.

Mám právoponechať si svoju individualitu a nebyť súdený za svoje roz-hodnutia, ktoré môžu byť v protiklade so stanoviskami iných.

Mám právona rozhovory a rozširovanie svojich náboženských alebo du-chovných názorov bez ohľadu na to, čo znamenajú pre iných.

Mám právoočakávať, že neporušiteľnosť ľudského tela sa bude rešpek-tovať aj po mojej smrti.

Mám právona to, aby sa o mňa starali citliví, starostliví a skúsení ľudia, ktorí sa budú snažiť porozumieť mojim potrebám a ktorým prinesie ich ko-nanie pri konfrontácii so smrťou určité uspokojenie (2).

KOMPLEXNÁ STAROSTLIVOSŤ O ZOMIERAJÚCEHO V ZARIADENÍ PRE SENIOROV

Ako vyplýva aj zo samých práv zomierajúceho, starostlivosť by mu mal 32

v jeho záverečnej fáze života poskytovať multidisciplinárny tím. Jednotliví členovia tímu sa zameriavajú na uspokojovanie fyziologických, psycholo-gických, sociálnych, ale aj duchovných a spirituálnych potrieb. V rámci fy-ziologických potrieb sa zvyčajne kladie dôraz predovšetkým na zabezpe-čovanie tíšenia bolestiaspánkuči pokoja zomierajúcemu. Zvýšená pozor-nosť by sa však mala venovať zabezpečovaniu dostatočnej a primeranej po-travy. Rovnako dôležité je uvedomiť si, že zomierajúci klienti môžu mať pre zdravotné problémy, nedostatok fyzických síl a rozličné iné komplikácie problémy aj svylučovaním, ktoré môžu predstavovať ďalší zdroj nepohod-lia. V tejto fáze života treba dbať aj na zvýšenú hygienu zomierajúceho klienta. Všetky telesné procesy spojené so zomieraním kladú vyššie nároky aj na zabezpečovanie hygieny. Na tú treba dbať nielen zo zdravotného alebo estetického, ale aj z ľudského dôvodu. Dostatočná hygiena môže byť často zdrojom zachovania poslednej dôstojnosti klienta, pričom, naopak, jej za-nedbanie môže mať veľmi negatívny účinok aj na psychické prežívanie klienta.

V oblasti psychologických potriebje nevyhnutné sústrediť sa najmä na to, aby zomierajúci mal pocit bezpečia, ktorý je dôležitý predovšetkým pre-to, že zomierajúci klienti sa často musia vysporiadať s pocitom bezmocnos-ti spojeným s ich prežívaním konca života, stratou posledných síl. Pre pri-veľké zaťaženie personálu veľkým počtom nevládnych klientov v zariade-niach pre seniorov, ktoré môže vyústiť až do burnout syndrómu, je pri práci so zomierajúcim riziko, že personál môže k zomierajúcemu pristupovať skôr ako k telu než k človeku. Dehumanizácia však môže byť spôsobená aj cel-kom neúmyselne, keď sa personál usiluje urobiť všetko, čo je v jeho silách, na zabezpečenie fyziologických potrieb, čo môže klient vnímať ako nedo-statok záujmu o zvyšok jeho osobnosti. Zomierajúcemu preto treba dosta-točne prejavovať, že jeho ľudská dôstojnosťsa rešpektuje, že je vnímaný ako človek. Uvedomovanie si konečnosti vlastného života neraz vyvoláva poci-ty beznádeje. Napriek tomu, že klientmi zariadení pre seniorov sú ľudia vo vysokom veku, ktorí si často pre svoje chronické zdravotné problémy, ako aj zmeny sociálnej situácie želajú „zomrieť“, „skončiť toto trápenie“, zomieranie ich prekvapí rovnako ako mladého, zdravého človeka. Na smrť ešte nie sú pripravení a radi by svoj život predĺžili ešte aspoň o pár rokov. Preto je dôležité zomierajúcim klientom zabezpečovať najmä psychickú po-hodu, vďaka ktorej môže byť táto beznádej spracovaná. Treba sa usilovať o zmiernenie nielen fyzického, ale aj duševného utrpenia, keďže takíto klienti prežívajú úzkosť a strach zo smrti. Ako najdôležitejšia psychologic-ká potreba sa často označuje potreba lásky. Podľa názoru autoriek je v pro-stredí zariadení pre seniorov naplnenie práve tejto potreby najzávažnejšie. Mnohí seniori stratili svojich manželov a manželky, v súvislosti s umiest-nením do zariadenia nastáva aj ich zvýšená sociálna izoláciasprevádzaná

oslabením ostatných rodinných, ale aj priateľských väzieb. Nezriedka sú aj takí klienti, ktorí počas mnohých rokov svojho života v zariadení nemajú žiadne návštevy príbuzných. Tak sa človek, zvyknutý počas svojho pred-chádzajúceho života aspoň na určité prejavy lásky, stáva „nemilovaným“ človekom. Akokoľvek veľká je fyzická bolesť, skutočnosť a pocit, že zomie-ra bez toho, aby bol milovaný do poslednej chvíle, je oveľa náročnejšia. Prejavy lásky, ktoré môže personál zomierajúcemu klientovi poskytnúť, spočívajú aj v takých malých gestách, ako je úsmev, milý tón, podržanie za ruku a pod.

Oblasť sociálnych potrieb, ktoré by sa mali u zomierajúceho klienta na-plniť, opätovne vychádza zo špecifikácie života v zariadení pre seniorov. V súvislosti s už spomínanými narušenými rodinnými väzbami by úlohou personálu malo byť úsilie o obnovenie kontaktu a komunikáciemedzi zo-mierajúcim a jeho rodinou. Mal by sa usilovať oposilnenie, udržanie, resp.

obnovu rodinných vzťahov. Samozrejme, do tejto súkromnej oblasti života možno zasahovať len vtedy, ak s tým klient súhlasí. Niekedy je však žiadu-ca ponuka zo strany personálu o kontaktovanie rodiny. Napr. vnuknúť klien-tovi myšlienku na zmierenie sa s rodinným príslušníkom môže klient chá-pať aj ako vieru personálu v to, že takýto narušený vzťah má šancu na urov-nanie, pobádanie môže pôsobiť povzbudzujúco a motivujúco.

V rámci duchovných a spirituálnych potrieb sa treba zameriavať na

mobilizáciu vnútorných zdrojov klienta, ktoré sú potrebné na akceptáciu vlastnej konečnosti, vyrovnanie sa s pocitmi beznádeje, strachu zo smrti. Nemalo by sa zabúdať na to, aby sa zomierajúcemu klientovi zabezpečilo

duchovné sprevádzanie kňazom a prijatie príslušných sviatostí. Preto by personál mal poznať náboženské zvyčaje klientov, či klient bol veriaci, ako často navštevoval bohoslužby, ako často sa zvykol spovedať a pod. Najmä v súvislosti so svätou spoveďou by sa nemalo subjektívne posudzovať, či napr. posledná spoveď z minulého mesiaca alebo týždňa je pre klienta po-stačujúca, ale treba zistiť, či si klient neželá byť vyspovedaný opakovane. Posledné chvíľky života prežívané vo veľkom fyzickom utrpení môžu byť sprevádzané myšlienkami, ktoré hlboko veriaci klienti pokladajú za porušo-vanie Božích prikázaní. Pre takých klientov preto môže byť veľmi žiaduce a potrebné naposledy sa z týchto hriechov vyspovedať, aby mohli zomrieť v pokoji. Nemožnosť vykonať svätú spoveď, „odísť nevysporiadaný“, môže byť pre veriacich klientov zdrojom veľkého napätia, strachu či iných nega-tívnych pocitov. Oblasť duchovných a spirituálnych potrieb však nepredsta-vuje len zabezpečenie spovede, posledného pomazania a pod., ale aj rozho-vorys klientom na témublížiacej sa smrti. Tu vždy treba rešpektovať klien-tovu prípadnú neschopnosť zaoberať sa touto tému.

34

NÁSLEDNÁ STAROSTLIVOSŤ

Starostlivosť o zomierajúceho by sa mala premietnuť aj do tzv. následnej starostlivosti. Pre mnohých ľudí je významné napr. aj to, v akom oblečení budú pochovaní, ktoré doplnky si môžu na sebe ponechať. Náš predpoklad, že klient si želá byť pochovaný v čiernom alebo tmavom oblečení, môže byť mylný. Klientka si napr. môže želať, aby jej bola oblečená blúzka, ktorú jej manžel kúpil na poslednej spoločnej dovolenke. Iný klient môže mať žela-nie, aby mu bol do truhly vložený ruženec, ktorý dostal od vnúčat. Vo via-cerých zariadeniach sociálnych služieb je zvykom prijímať klienta aj s na-chystaným tzv. balíčkom do truhly, teda s oblečením, v ktorom má byť po-chovaný. Počas pobytu v zariadení môže však klient pribrať alebo schudnúť tak, že mu toto oblečenie už nebude dobré. Preto treba skontrolovať, či klient má vhodné oblečenie, v ktorom môže byť pochovaný.

Tak ako mnohí ľudia mali v mladosti predstavu o tom, ako má vyzerať ich svadba, starí ľudia majú predstavu o tom, ako by mal vyzerať ich pohreb. Pohrebné rituály sa stávajú dôležitou otázkou najmä v prípade klienta s iným než katolíckym vierovyznaním. Nielen však u nich, ale u všetkých klientov by personál mal zistiť, či nemajú špecifické požiadavky na priebeh pohrebu. Klienti môžu mať napr. želanie, aby pri ich poslednej rozlúčke od-znela konkrétna pieseň. Takéto veci v domácom modeli zomierania zabez-pečuje pozostalá rodina. V prostredí zariadenia pre seniorov však zvyčajne nie je čas na to, aby ich rodina riešila. Preto to môže byť práve člen perso-nálu, ktorého požiadajú o takúto službu. Tam, kde to dovoľuje čas a pra-covné povinnosti, by boli najvyšším prejavom záujmu o zomierajúceho prá-ve otázky smerované do tejto oblasti.

K nasledujúcej starostlivosti možno zaradiť aj starostlivosť o telo zo-mretého. Rodinní príslušníci by mali mať príležitosť so zosnulým sa roz-lúčiť, s čím sa spája otázka, kde ponechať telo tak, aby im rozlúčka bola sprístupnená. Ak by sa telo ponechalo v posteli, v izbe, v ktorej zosnulý žil, môže to negatívne pôsobiť na jeho spolubývajúcich, pre ktorých to zname-ná, že musia niekoľko hodín zostávať v prítomnosti mŕtvoly. Osobitne prob-lematické je to v situácii, keď sú spolubývajúci imobilní, a preto sa z danej izby nemôžu vzdialiť. Riešením je uloženie tela do tzv. smútočnej miest-nosti, ktorá môže slúžiť na takéto ciele. Takáto miestnosť by potom mala byť svojím zariadením a dekoráciami prispôsobená práve na rozlúčku so zosnu-lým.

Napokon v záujme personálu by mala byť aj komunikácia s pozostalý-mi. Nielen v zmysle empatického oznámenia úmrtia, ale aj ďalších rozho-vorov týkajúcich sa zabezpečovania pohrebu, vybavovania pozostalosti a pod. V zariadeniach sociálnych služieb sa nezriedka môže stať, že po úmrtí seniora rodina žiada o vyplatenie zvyšného dôchodku, prípadne zvyš-ných peňazí, ktoré má senior uložené v zariadení. Rovnako však ako