Implementation Details

Šárka si išla vyskúšať lezenie a so Žubrou sme sa v pondelok pomaly vybrali do dedinky Cashapampa. Odtiaľ sme sa presunuli do Hualcayana, kde sme ešte v noci obišli kontrolu. Na túru okolo Cordillery Huayhuash nebolo času, avšak túra Alpamayo, ktorá podľa sprievodcu trvá sedem dní, sa dala stíhať. Prvý deň bol najťažší. Po piatich hodinách sa Žubra rozhodla vrátiť. Bolo to na ňu príliš a s plným ruksakom už veľmi dlho na túre nebola. Veľmi vtipne spomenula, ako ju jedna kamarátka varovala, aby do hôr so Slovákmi alebo Čechmi nešla. Vraj len my sme schopní šliapať bez vodcu a somárikov po celé dni. A ku komu sa pridala? K Slovákovi, čo by radšej nikam nešiel, ako keby mu mal somár niesť veci a vodca skupiny hovoriť, kde stanovať. Aj snaha sa však cení. Prehováranie nepomohlo a prišlo na rad lúčenie. Pokračoval som v stúpaní. Zastavil som sa po vyše dvanástich hodinách šliapania o pol siedmej večer. Bol to asi najťažší úsek, aký som s plným ruksakom kedy išiel. Dve sedlá vo výške 4 800 metrov, obehnutie skupiny turistov so sprievodcami, ktorí nielenže ďalej začali, ale aj skôr skončili. Prevýšenie vyše 2 000 metrov a stavanie stanu za súmraku. Keď som si spomenul, ako ma Vlaďka počas Ausangate naháňala, pomyslel som si, že by ma tu nespoznávala a bola by na mňa hrdá. Aj keď som každým dňom kráčal menej a menej, po každom kroku bolo istejšie, že sa do Ekvádoru na lietadlo dostanem včas a bez problémov.

Druhý deň som prechádzal medzi starodávnymi ruinami a údolím, v strede ktorého sa začali ligotať

142 • Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor

šesťtisícovky. Pásli sa tu divoké kone a vrchol Alpamayo bol ako na dlani. Špic s masívnym ľadovcom prechádzal do divého skalného brala, ktoré bolo ukončené ľadovcovým jazerom. Globálne otepľovanie sa aj v týchto končinách dá pozorovať. Holé skaly pod ľadovcami hovoria jasnou rečou. Iba pred niekoľkými desiatkami rokov bolo všetko pod ľadom. Výstup do nasledujúceho sedla bol nekončiaci. Vietor prudký a mrazivý, výhľad magický. Stanoval som pri rieke.

Pred ôsmou sa mi zo stanu vôbec nechcelo. Ďalšie sedielko som mal iba pár krokov pred sebou. Výhľad spred lazu Huillca, obývaným domácou rodinou, netreba ani opisovať. Po pozdravení domácich bolo na rade posledné sedlo. Od osídlenia bol vidieť chodník naľavo. Ten však vedie iným smerom, akým som chcel ísť. Popri potôčiku som vystúpil na malú náhornú plošinu, kde sa pásli divé kone. Záver stúpania bol strmý. Spočiatku, keď som sa objavil na plošinke, ostal som prekvapený, že tam vedie chodník. Stúpal som traverzom a lietadlo, letiace nad sedlom, sa nikdy nezdalo zo zeme tak blízko. Zo sedla sa chodník začal strácať. Po prvýkrát. Nádherné údolie, pastviny, kravičky vo výške 4 000 metrov, široké pláne obklopené veľkými stenami kopcov, ktoré sa ťahajú až do údolia, kde som sa večer pod masívnym ľadovcom utáboril. Stretol som falošných Slovákov. Bol to pár z východného Nemecka, ktorý však počas cestovania rozprával, že pochádzajú zo Slovenska. Nikto o nás nič nevie, nikto nebude dávať vysoké ceny preto, lebo je z vyspelej krajiny a cestuje sa im takto ľahšie. Na moje prekvapenie aj z môjho prízvuku dievča uhádlo, že som Slovák. Bola u nás mnohokrát, no to sa mi ešte nestalo. Smutné však bolo zistenie, že vytúžené

horúce pramene, ktoré som chcel navštíviť v dedinke Pomabamba, sú bez horúcej vody.

Do dediny som prišiel okolo obeda. Dúfal som, že stihnem denný autobus do Huarazu. Ten však bol plný. Našťastie sa mi podarilo vybaviť sedenie na debničke. Síce osem hodín po tak dlhej túre na debničke neveštilo nič príjemné, ale nočný autobus by nič nevyriešil. Nielenže by som prišiel o tretej rannej, ale ani z krásnej cesty by som nič nevidel. Prechod cez Cordilleru Blancu bol úžasný. Údolia a končiare jagajúce sa snehom a ľadom, prechod cez očarujúcu horskú dedinku Yanama, stúpania a klesania stáli za trochu nepohodlia.

Po návrate do Huarazu som si príliš neoddýchol. Oproti Cordillere Blance leží Cordillera Negra. Kým Cordillera Blanca vďačí za svoj názov ľadovcom a snehu, Cordillera Negra je nižšia, bez ľadovcov a snehu, bez potokov. Viacdňové túry sú pre nedostatok vody sťažené, ale na jednodňový výlet je toto pohorie ako stvorené. Stačí nastúpiť na miestny autobus v smere Macashca a vystúpiť pred mostom pri obydliach, kde sa na kopci nachádza kostolík. Vystúpil som až na vrchol. Kopce zaoblené, za horizontom sa vynárajú ďalšie a ďalšie. Pravidelne sa otáčam. Ľudia pracujú na poliach s výhľadom, aký sa naskytne málokomu. Údolie Huarazu a vyše šesťdesiat štítov presahujúcich výšku 6 000 metrov. To je Cordillera Blanca. Na východe pozorujem vzdialenú Cordilleru Huayhuash, jeden z najnovších objavov divokej prírody, kam sa vyberiem nabudúce. Za celý deň som nestretol jediného turistu a pritom je to tak blízko. S čím som však nerátal, bolo prudké slnko. Cez deň mi problém nerobilo, ale v noci a na ďalší deň som navštevoval jednu miestnosť viac, ako by bolo zdravé. Opäť som sa stretol so Žubrou. Skupinke náhodne stretnúcich Slovákov sme

Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor • 143 dali niekoľko rád na ich expresnú výpravu a vydali sme sa

nočným autobusom do pobrežného mesta Trujillo. Počas dňa sme sa stretli s domácim Abrahámom, jeho návštevníkom Allanom z Ekvádoru a navštívili sme slávne pieskové ruiny chan chan. Pri príchode na miesto sme neverili vlastným očiam. Oni ich budovali! Z ruín, ktoré boli niekoľko tisícročí staré, neostalo nič ako bolo. Tak, ako aj na Machu Picchu, tak aj tu sa snažia dávať veci do rozmerov, ako to v minulosti vyzeralo. Neuvedomujú si, že ich tým úplne znehodnocujú. Vedľa areálu budovali ich kópiu, bagrov a ťažkej techniky tu bolo neúrekom. Keďže mesto nás veľmi neočarilo, ďalším nočným autobusom sme sa dostali na hranicu s Ekvádorom.

Tu sme sa so Žubrou naposledy vystískali a rozlúčili. Smerovala rýchlo na pobrežie pozorovať veľryby a na oslavu kamarátky zo Slovenska v Quite. Bol utorok ráno a do piatkového letu som mal ešte trochu času. Allan aj s Abrahámom mi hovorili, že musím navštíviť Kahydu. Po šiestich rokoch ju práca v Guayaquile omrzela a bývala s rodičmi a celou rodinou v mestečku na pol ceste, v hlavnom meste banánov, Machale.

Rodičia, súrodenci, ako aj sesternice s rodinami, dovedna 17 ľudí v dome. A to samé baby. Nielen dospelé, ale aj deti. Iba traja muži: otec, brat a manžel jednej sesternice. O meste som nemal ani potuchy. Príjemne ma prekvapilo, že má vlastný prístav. Po prekročení hranice ako keby zo mňa niečo spadlo. Atmosféra bola úplne uvoľnenejšia, ľudia oveľa milší a priateľskejší. Zjavil som sa v inom svete. Zrazu sa mi ani nechce pomyslieť, že tu budem iba tri dni. Kým v Peru je turizmus číslo jedna v ekonomike a každý sa človeka snaží ošklbať ako sa len dá, Ekvádor ma prekvapil európskejším vzhľadom, určite lepšou životnou úrovňou a najmä ľuďmi.

Do Guayaquilu som prišiel v stredu večer. V malom parku v centre mesta, Parque de Las Iguanas, sa na tráve a stromoch rozvaľovalo množstvo leguánov. V posledných rokoch vláda investovala do rozvoja turizmu. Najväčším projektom bol Malecón 2000. V 19. storočí pýcha mesta sa zmenila pred tridsiatimi rokmi na najnebezpečnejšiu štvrť. Kompletným vynovením takmer trojkilometrovej promenády ležiacej pri rieke Guayas znížili kriminalitu a prepojili niekoľko historických monumentov až po štvrť Las Peñas. Z chudobnej štvrti na malom kopčeku urobili uličku plnú barov a reštaurácii, uličku stúpajúcu k vrchu s vyhliadkou. Na každom dome je fotografia miesta spred

niekoľkých rokov. Zmena je obrovská. Už vedľajšie uličky sú oveľa chudobnejšie, domy nenatreté, hlinená cestička miesto chodníka.

Posledné chvíle som bol u Ana Kariny, v meste som stretol aj Cristiana s priateľkou Nati, u ktorých som prespával v Asuncióne. S ďalšími novými kamarátmi sme si pozreli toto krásne mesto. Mesto, po ktorého vynovenej promenáde som kráčal posledné kroky po juhoamerickom kontinente. V piatok sa lietadlo odlepilo od zeme a v sobotu v noci o druhej ráno som prišiel na Slovensko. Rodičia ma čakali na letisku. Hlava bola už niekoľko týždňov pomaly na ceste domov, avšak srdce je stále, aj dlhé mesiace po návrate na inom kontinente.

Svet je menší, ako si myslíš. A každý deň je začiatkom nového príbehu.

„Choď s dôverou za svojimi snami. Ži život, ktorý si si vysníval.“

Henry David Thoreau

145

Prílohy

• Najkrajšie spomienky: Montevideo (Uruguaj), Villa Alcira (Bolívia) • Najkrajšie mesto: Sucre (Bolívia)

• Najkrajšia túra: Dientes de Navarino (Čile) a Ausangate (Peru) • Najdlhšie túry: Torres del Paine (Čile), Alpamayo a Ausangate (Peru) • Najrozmanitejšia príroda: Choro trek (Bolívia)

• Najkrajšia pláž: 15 kilometrov severne od Cucaa, ostrov Chiloé (Čile)

• Najväčší strach: Národný park Hornopirén a keď som sa chvíľu prechádzal v lese u Matea (obe v Čile) • Najexotickejšia skúsenosť: Dobrovoľníctvo v komunite Villa Alcira (Bolívia)

• Najvyšší bod: Huayana Potosi – 6 088 metrov (Bolívia) • Najvyššie položené sedlo: Ausangate – 5 200 metrov (Peru) • Najkrajší vulkán: Parinacota a Tunupa (obe v Bolívii) • Najsuchšie miesto: Salar de Uyuni (Bolívia)

• Najkrajšie jazero: Lago O'Higgins (na hranici Čile a Argentíny)

• Najlepšie jedlo: Ryža s jukou a banánom každý deň v komunite (Bolívia), Cebiche (Peru) • Najlepšia čokoláda z krajiny pôvodu: El Ceibo – čokoláda s hrozienkami (Bolívia) • Obľúbené ovocie: Mango (Brazília)

• Obľúbený alkohol: Grapamiel (Uruguaj)

• Najlepšie koncerty: Los Rockadictos, 4 pesos de propina (Uruguaj), Meninos do Morumbi, Manu Chao (Brazília)

• Najviac hippie miesto: El Bolson (Argentína), Valizas v lete (Uruguaj)

• Najprekvapivejšia historická skutočnosť: Paraguaj mal najsilnejšiu armádu v Južnej Amerike • Najmenší „gauč“: S Dennisom a Rorom v 3x3 metrovej izbe, Puerto Montt (Čile)

• Najviac ľudí na jednom „gauči“: 21 vrátane troch domácich v trojizbovom byte, La Paz (Bolívia) • Najkrajší výhľad z „gauču“: U Izabeli a Patrika na úpätí Torres del Paine (Čile)

• Najkrajší suvenír: Spomienky

• Približný počet kilometrov v rámci Južnej Ameriky: 35 000 až 40 000 kilometrov

(30 000 až 35 000 kilometrov autobusom, 2 500 stopom, 1 000 loďou, cez 800 peši a 300 vlakom)

146 • Prílohy