Recognizing Libraries and Program Elements

Komunita Villa Alcira iba pomaly začína žiť turizmom. Napriek tomu, že majú množstvo nádherných miest, iba málo ľudí ich zatiaľ objavilo. Ľudia prichádzajú do Rurrenabaque najmä kvôli dvom hlavným aktivitám. Pampas, pozorovanie zvierat v divokej prírode na východ od mesta a selva, Národný park Madidi, bolívijská časť amazonského pralesa. Ten sa nachádza hneď za pohorím, ktoré tvorí prirodzenú hranicu komunity. O možnosti navštíviť a vidieť život v komunite, vie iba málokto. Vedľajšia komunita San Miguel má tiež program pre turistov, ale Villa Alcira je jedinečná v riešení. Návštevníci majú turistické chatky umiestnené priamo v komunite, každý býva pri inej rodine. V San Miguel sú turisti vyše desať minút od domácich a spoznať ich život môžu iba na pripravených aktivitách. Počas prvých dní bolo nádherné sa len tak prechádzať a pozorovať, ako tu ľudia žijú.

Pred pár rokmi získali dotáciu od Holandskej vlády. Okrem slnečných kolektorov im prispeli na výstavbu

canopy, lanových dráh uprostred pralesa. Vo výšinách stromov sú natiahnuté laná a na sedáku sa človek po nich spúšťa z jedného stromu na druhý. Canopy prevádzkujú iba tretí rok. Najprv mali zmluvu so súkromným investorom. Spolupráca sa im veľmi nepáčila, a tak dnes to skúšajú sami. Keď som jedného dňa išiel pripraviť veci do kancelárie v meste, mal som veľké šťastie. Tri Angličanky sa práve prihlásili. 1 500 metrov na ôsmich lanách v hlbinách pralesa. Náš sprievodca Nelson nám rozprával o rôznych rastlinách a stromoch. Jeden strom sa šúpe a každý rok mení kôru ako had a ďalší zbiera vodu počas obdobia dažďov na horšie časy. Mohli sme vidieť, že spodná časť kmeňa bola oveľa tenšia ako časť medzi desiatimi a dvadsiatimi metrami nad zemou, odkiaľ sa šírka kmeňa opäť zúžila na normálnu hrúbku. Ukázal nám aj maličkú rastlinku, ktorá pôsobí a má chuť

Vodopád nad refugiom. Roberto, manžel Amy, náš vodca ku refugiu a jazierku s vodopádom.

Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor • 129

ako anestetikum, ktoré používajú aj naši zubári. Niektorí vyskúšali zjesť termita.

Až neskôr som sa dozvedel o ďalších aktivitách a ich plánoch. Na moje, ako aj na počudovanie ostatných dobrovoľníkov, Fernanda a Felixa, ktorí tu boli so mnou iba počas prvých dní, vedúci turizmu Luciano, ktorý by tu mal veľa vecí organizovať, príliš zhovorčivý nie je. Dobrovoľníkov prijíma z dôvodu, aby si obyvatelia komunity zvykli na cudzincov a niečo sa od nich naučili. Majú šesť chatiek pre turistov, ale na niektorých je vidno, že sa o ne vôbec nestarajú. Samostatne fungujú prvým rokom. Od začiatku roka do júna k nim prišlo trinásť turistov. Radi by ich privítali viac, avšak na druhú stranu by si radi zachovali zvyky a nechcú, aby sa ľudia zmenili. Od roku 2002 mali iba dvanásť dobrovoľníkov, vrátane mňa. Počas jednej návštevy Rurrenabaque som stretol Aarona z Kanady. Ten ma spoznal hneď. Mne to chvíľu trvalo. Spomenul som si, až keď mi povedal, že sme sa stretli na Isla del Sol, počas prechádzania sa po ostrove. Možnosť spoznať komunitu ho zaujala. Práve v tom čase veľa práce nebolo. Deň po mojom odchode späť do komunity sa v kancelárii dohodli, že za 10 dolárov na deň môže prísť s tým, že občas s niečím pomôže. Neskôr som počul o myšlienke, že budúci dobrovoľníci si budú musieť časť vecí platiť sami, no dúfam, že sa to nestane. Poukazoval som mu okolie, nanosili sme drevo, dlabali tutumu a hrali na gitare, s ktorou Aaron cestuje. Chvíľu nám zahral aj Luis. Bolo čo počúvať! Aj keď nemal gitaru v rukách celé roky, zvuky gitary sa rozľahli po komunite. Typické bolívijské pesničky, ako aj cuecu, s ktorou som sa po odchode z Čile stretol po prvýkrát.

Raz sme išli pozrieť vtáky, ktoré sa v noci vracajú k jazierku, v ktorom žijú aj jaštery a ich žlté oči svietia v noci spod hladiny. Kráčali sme s čelovkou. Zrazu, len pár

centimetrov od nás, sa začalo niečo rýchlo zvŕtať a zmizlo v tráve. Had! Boli sme len dve minúty za domom Luciana. Aaron si hada ešte išiel pozrieť, no ja by som najradšej išiel rovno preč. Vraj mal v ústach žabu, a tak nebol pre nás nebezpečný. Celý večer sa zvrtol na rozprávanie o hadoch. Podľa opisu tento nebol jedovatý, ale bol aspoň trojmetrový. Najnebezpečnejším hadom v okolí je pukarara. Objaví sa veľmi zriedka. Jej jed je tak silný, že po uštipnutí človek padá na zem a po chvíli umiera. Ak je človek sám, štipne druhýkrát. Keď útočí, má hlavu v polmetrovej až metrovej výške. Potom vystrelí na svoju obeť. Na jednom mieste vie byť bez pohybu aj niekoľko dní. Podľa domácich sú iba dva spôsoby, ako zabrániť úmrtiu. Ak sa podarí hada usmrtiť a rozkrojiť, jeho kožu treba priložiť na ranu. Jeho vnútro jed vysaje. Druhou možnosťou je vysať jed ústami. Hovorí sa, že iba ten, kto má všetky zuby biele, môže vysať jed. V inom prípade sa pod zubami môže jed udržať.

Teresa nám povedala jednu príhodu o mladom manželskom páre zo vzdialenej osady v blízkosti mestečka Riberalta, ktorá týmto krajom koluje po dlhé roky: „Mladý ženích išiel pracovať do lesa. Pred ním sa objavila pukarara. Puškou ju strelil do hlavy a zobral ju domov. Chcel si vystreliť z manželky a nastrašiť ju. Predtým ako išiel spať, dal kožu mŕtveho hada pred dvere. Keď v noci išla jeho žena na záchod, veľmi sa zľakla. Muž ju upokojil. Keď sa vracala do domčeku, had na ňu zaútočil. V koži mŕtveho hada bola schovaná ďalšia väčšia pukarara, jej mama. Keď sa muž spamätal a vyšiel von, bolo neskoro.“

S Robertom, manželom Amy, sme sa vybrali k refugiu, chatke osady na úpätí vrchov. Pred odchodom sme s Aaronom pozbierali pomaranče, Siria nám dala banány a začali sme kráčať. Nádherný hlboký les, plný života a húštia. Prekračovali sme rieky a pozorovali

130 • Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor

stopy tapíra a jaguára v piesku pri potoku, ktorý počas posledných dní, keď nepršalo, klesol. Posledná časť trate viedla striedavo proti prúdu rieky a po chodníku, ktorý bol sotva viditeľný. Po necelých dvoch hodinách sme prišli na miesto. Malý prístrešok s drevom a stolom na občerstvenie a chatka. V nej sa nachádzalo iba niekoľko matracov, hrncov a kanvica na varenie. Po malom občerstvení sme pokračovali. O dvadsať minút sme prišli k nádhernému vodopádu, malému prírodnému kúpeľu. Farby, ktoré tu príroda pre nás prichystala, boli magické. Dva vodopády padajúce do jazierka, ideálne miesto na kúpanie. O ďalšiu polhodinu až hodinu šliapania je hrebeň, hranica s Národným parkom Madidi. Cesta je neupravená, vo veľmi zlom stave a na túto zábavu sme nemali dostatok času. V budúcnosti by trasu chceli vyčistiť, predĺžiť, vybudovať prístrešky, aby bolo možné urobiť niekoľkodňovú túru s návratom na člne po rieke Tuichi. Veľmi pekná myšlienka. Cestou dole sme sa zastavili pri ďalšom jazierku, tentokrát veľmi hlbokom.

O dva dni neskôr sme sa s Aaronom vybrali na vyhliadku. O nej som sa dozvedel iba niekoľko dní predtým. Slúžila počas minulých rokov, keď okrem lanových dráh ponúkal súkromný investor aj výstup na vyhliadku s pokračovaním k ďalšej chate a zlaňovanie vodopádov. Nasledovali sme chodník vedúci k lanovým dráham a začali stúpať strmo hore. Cesta je len pre najzdatnejších. Strmé svahy, stromy označené číslami, podľa ktorých ich turisti mohli určovať, boli pozdĺž celej trasy chodníka. Vyhliadka bola o niečo ďalej ako sme čakali. Výhľad bol nádherný! Pohľad na komunitu, prales a bralá na druhej strane, ktoré zdolať v daných podmienkach, je extrémne náročné. Niekde v lese žije jaguár, tajomné pomyslenie. Od Aarona som sa počas týchto pár dní veľa naučil. Či už o fotografii, gitare, alebo aj o bežných veciach, ako napríklad o tvrdohlavosti Slovákov. V Kanade stretol jedného tak tvrdohlavého ako nikoho vo svojom živote. Prečo, to mi už vysvetliť nestihol. So smiechom spomínal na svoju babku, ktorá je zaujatá komunizmom a pravdepodobne aj najstaršou sympatizantkou tohto režimu v celej Kanade. Navštívila Kubu aj Rusko a stretla sa s vysokými predstaviteľmi.

Práce v komunite príliš veľa nebolo. Domáci by o angličtinu záujem aj mali, no ich zrelaxovaný postoj k životu im v tom bránil. Nikto sa nikam neponáhľa. Ľudia pracujú pomaly na poliach, ktoré im dávajú všetko,

čo k životu potrebujú. Miestami som mal aj pocit, že oni tu vlastne turistov ani nepotrebujú. Ak by ich prišlo priveľa, ľudia by možno časom prestávali pracovať na poliach a venovali sa iba im. Možno aj tomu chcel Luciano zabrániť. Na druhú stranu sa rozum človeka zastavuje, keď príde do kancelárie komunity v meste. Na stenách pár spokojných komentárov od prvých zákazníkov, ale iba dve malé fotky. Mal som vážne pocit, že oni ani turistov príliš nechcú. Stačilo by vytlačiť niekoľko fotiek, urobiť krásnu nástenku, trocha propagácie a ľudia by prišli.

Nájsť komunitu bolo ako nájsť poklad. Stretol som ľudí, na ktorých nikdy nezabudnem. Počas jednej z návštev mesta Rurrenabaque som zisťoval, či aj v iných komunitách majú programy pre dobrovoľníkov. V niektorých mali v minulosti, v jednej mali záujem aj dnes. Po troch týždňoch som videl, že práce v komunite je málo. Aj to čo som robil, domácim pomáhal, som si našiel sám. Pokojne by som išiel čistiť chodník za refugiom, ale to by sme museli byť viacerí. Výročie komunity bolo o necelých 10 dní. Oslava, ktorú som si nemohol nechať ujsť. Predtým som si však na pár dní odskočil na iné miesto.