Parallel TBox Classification Algorithm

V brazílskom Porto Alegre som sa zastavil iba nakrátko. Pár dní som ostal až vo Florianopolise. Floripa, ako toto mesto domáci volajú, je jedným z najturistickejších miest na juhu Brazílie. Polostrov má vyše 50 pláží. Veľmi som bol prekvapený podnebím a vegetáciou, ktorá sa tu nachádzala. Jedna malá túra na juhovýchode ostrova viedla na opustenú pláž, kde som nemal ďaleko od toho, aby ma vlna oplieskala o dno. Bujará príroda, cítil som sa takmer ako v pralese. Milá rodinka, u ktorej som býval, prvé kroky samby a vyskúšanie sandboardu.

Ďalšou zastávkou po ceste bola Curitiba. Príjemne pôsobiace mesto plné parkov a zelene. Večer bolo stretnutie z couchsurfingu, kde jeden z členov hral na gitare. Býval som u Luisa, ktorý je ochrancom prírody a snaží sa spropagovať cyklistiku. Jednou z jeho aktivít je, že všade chodí na bicykli a vyrobil si doma rikšu. Ráno ma na nej dokonca odviezol na stanicu. Ľudia sa po nás iba obzerali.

Počas víkendu som išiel do dedinky Socorro, pár hodín od Sao Paula. Pri predstave Brazílie sa mi vybavilo to, čo vlaje na brazílskej zástave. Zelený prales, žlté pieskové pláže a modrá obloha. Netušil som, že pri pobreží sú úrodné oblasti, kde ľudia pestujú kávu. Oblasti jemne zvlnené do kopcov, ktoré akoby nemali konca kraja.

Predstavenie zabávačov v Punta del Diablo.

Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj • 79 Prechádzal som cez Sao Paulo. Pôvodne som

do mesta ani ísť nechcel. Čo predsa budem robiť v dvadsať miliónovom megapolise? Mal som však výborný nápad. V takom veľkom meste určite bude veľa rozvojových organizácii, ktoré by bolo zaujímavé navštíviť.

Počas prvej návštevy organizácie Meninos do Morumbi som sa porozprával s jej zakladateľom, hudobníkom a učiteľom v jednej osobe, Flaviom. Jeho rozprávanie o histórii a fungovaní organizácie ma neuveriteľne očarilo. Pred desiatimi až pätnástimi rokmi začal chudobným dávať hodiny hudby. Od zahraničných sponzorov dostal dnešnú budovu a v nej majú hodiny hudby, cudzích jazykov, ako aj informatiku. Do centra chodí niekoľko stoviek detí vo veku od 5 do 18 rokov. Podmienkou je štúdium na základnej alebo strednej škole, čím chcú žiakov podporovať, aby študovali. Bez štúdia ich hudbu učiť nebudú. Flavio má aj svoju kapelu, Joelho de porco. „Nie sme charita, nikoho neprosíme o peniaze. Som hudobník. Ide mi o kvalitu a ľudia platia za to, aby nás videli a počuli,“ povedal. Na koncertoch vystupuje vyše sto detí a mládežníkov, ktorí hrajú na bubny a tancujú. V minulosti hrali aj s orchestrom BBC a New York Orchestra. Polovicu zdrojov majú práve z koncertov. Napriek tomu, že bol január, čas prázdnin a centrum zívalo prázdnotou, stretnutie bolo veľmi priateľské a inšpirujúce. Na záver mi Flavio sľúbil, že ak prídem na druhý deň, niekto ma zoberie do favely.

Nakoniec však, ako to v Južnej Amerike chodí, nestíhali. Navštívil som Mayru, ktorá mi napísala o tejto organizácii na couchsurfingovom fóre. Prišla domov iba niekoľko minút predo mnou. Aké veľké šťastie som mal! Po zvyšok dňa mala voľno. Vybrali sme sa do favely Paraisópolis, jednej z najväčších faviel v Sao Paule. Zavolala aj kamarátku, ktorá pracuje v miestnej škôlke a domáci ju poznajú. Ošarpané tehlové domy bez omietky sa rozprestierali široko ďaleko. Žije tu vyše stotisíc ľudí! Hneď vedľa najluxusnejšej štvrti, kde ľudia majú na vysokých múroch ostnaté drôty. Až Mayra mi vysvetlila, ako favely vznikli. Bohatí si stavali nové domy na okraji mesta. Najímali pracovníkov a služobníctvo. Tí sa časom usadili v ich blízkosti, vedľa svojej novej práce, aby nemuseli dochádzať. A práve preto sú favely väčšinou pri tých najbohatších štvrtiach. Keď sa bohatí presťahovali na pokojnejšie miesto, o pár rokov im aj tam vznikla nová favela. Obrovský kontrast. Iné favely sú na tom oveľa

horšie. Ľudia často bývajú iba v drevených domoch. Popravde, aj keď tu podmienky veľmi dobré neboli, čakal som niečo horšie. Len prednedávnom otvorili prvý veľký obchod s elektronikou priamo vo favele! Na otvorenie prišlo toľko ľudí, že ani školy a škôlky nefungovali. Všetci sa prišli pozrieť. V dobe našej návštevy bolo všade pokojne. Napriek tomu som si žiadne cennosti so sebou brať neodvážil. O týždeň neskôr mi Mayra písala, že len pár dní po našej návšteve vznikli práve v tejto favele obrovské nepokoje. Rozbíjanie reštaurácií, áut, vykrádanie, až pokým sa polícia nedostala do favely pomocou pancierových vozidiel. Aj to je Sao Paulo.

Mayra, vnučka japonských prisťahovalcov, ktorí sem prišli po druhej svetovej vojne, žije nádherný sen. Študuje literatúru a žije ako v rozprávke. Portugalský kamarát, ktorý žil istý čas v Sao Paule, jej povedal o jednom kamarátovi žijúcom v Lisabone. Vraj sú ako keby stvorení jeden pre druhého. Už rok a pol si píšu a poštou vymieňajú darčeky. Jej princ jej aj knižku poézie o príbehu, ako sa spoznali, napísal. Čo by mohlo byť krajšie pre dievča, ktoré študuje a miluje literatúru. Napriek tomu, že sa ešte ani raz nevideli, dnes rozmýšľajú, kto sa kam presťahuje. Je presvedčená, že sa jedného dňa zoberú. Krásna rozprávka, ktorá dúfam, že skončí šťastne. Tak veľmi by som im to prial. O pár mesiacov neskôr išla Mayra do Lisabonu. Zasnúbili sa.

Počas dní v Sao Paule som býval u Pam. Najšťastnejšia a najusmievavejšia osôbka, akú som kedy stretol. Aj keď sme sa videli iba večer, bolo nádherné sa vracať domov. Jedného večera sme s jej kolegami išli na futbal! Aj keď sa jednalo o zápas regionálnej ligy, futbal je tu náboženstvom. Corinthians porazili Botafogo 2:0. Počas celého zápasu znela štadiónom hymna domácich, ktorej slová hovoria za všetko. „Corinthians minha vida, Corinthians minha história, Corinthians meu amor.“ „Corinthians môj život, Corinthians moja minulosť, Corinthians moja láska.“ A keď trošku popršalo, sledovať ľudí a najmä Pam, s najkrajším úsmevom na svete, bolo oveľa krajšie ako celý zápas. Skutočnosť, že sa ťažko odchádzalo, ani písať netreba.

80 • Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj