Kým na Vianoce som typické oslavy pri Mercade del Puerto zmeškal, na Silvestra som nemohol chýbať. Oslava začínala poobede. Ľudia na znak končiaceho sa roka vyhadzovali staré kalendáre z okien kancelárii.
Malý Ismael počul v diaľke candombe. Ihneď vybehol na balkón aj s bubníkom a čakal na príchod hudobníkov.
74 • Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii
Iní vylievali vedrá plné vody priamo z balkónov a okien. Žiadne pekné dievča neostalo suché. Na námestí pred Mercadom del Puerto hralo candombe v plnom prúde. Ľudia pili a hromadne sa oblievali cidrou, jemne alkoholickým nápojom z jabĺk. Jeden pán v obleku prechádzal cez námestie. Ani stredom neprešiel a hneď na ňom dva až tri litre cidry pristáli. Bubny sa začali hýbať. Nasledoval pochod candombe, ako aj všetkých ľudí z námestia po najbližších uliciach. Trikrát sa mi snažili niečo z vačku vytiahnuť a keď som sa ich pýtal, čo robia, aj mi trikrát vrazili, no olúpiť ma, sa im nepodarilo. Nemal som so sebou takmer nič, avšak strážil som Gonzalov telefón a nechcel som oň prísť. Ako sa neskôr ukázalo, Alejandre ukradli telefón priamo z ruksaku a ešte ho aj zazipsovali. Až doma to zistila. Niekedy mám pocit, že decká z ulice vedia o živote oveľa viac, ako ich rovesníci či niektorí dospelí. Možno sú presvedčení, že jediným spôsobom získania peňazí je krádež. Ak všetci v rodine kradnú, zmeniť to, ako aj dostať sa ku koreňu problému, nie je vôbec jednoduché. Napriek tomu sa mi oslavy a oblievanie veľmi páčili. Pred pár rokmi to bolo iba malé pokojné šantenie vnútri trhu. Až v priebehu posledných rokov oslavy zdivočeli a dostali sa do ulíc.
Na Silvestra som býval u Alejandry a Gonzala. Cez Vianoce boli navštíviť rodičov na severe krajiny, odkiaľ obaja pochádzajú. Na Silvestra sme navštívili Gonzalových príbuzných v Montevideu. Veľká rodinná večera. Začínalo sa, ako je v Uruguaji zvykom, pekne neskoro. Keď sme sa o druhej ráno lúčili a išli domov okolo zavretého baru, kde mali byť kamaráti, ani nás nenapadlo, že bar budú otvárať až o tretej. Unavení sme išli domov a ku rodičom sme sa na druhý deň vrátili. Jedla bolo viac než dosť a nemal ho kto jesť.
Ku Alejandre a Gonzalovi prichádzal na návštevu Alejandrin brat s rodinou. Presunul som sa ku Alejandrovi, jeho žene Adriane s dcérami Silvanou a Sofiou. Krásna a milá rodinka. Spoznal som ich iba pred niekoľkými dňami na vianočnom stretnutí. Milších ľudí snáď ani niet. O histórii a ľuďoch v Uruguaji som sa dozvedel za pár dní viac, ako za celé mesiace predtým. Predtým som vôbec netušil, z čoho plynie bohatstvo rodín v krajine. Alejandrov dedko prišiel z Talianska len pred niekoľkými dekádami a dekoroval vežu Ministerstva zdravotníctva. Zato rodina jeho ženy Adriany žije v Uruguaji už vyše 200 rokov. Pochádza z vidieka,
oblasti fariem, ktoré prví prisťahovalci zakladali. Počas svetových vojen bol Uruguaj veľmi bohatý. Vojaci potrebovali veľa mäsa a kráv tu mali neúrekom. Majú chatu na pláži v Aguas Dulces, kde trávia takmer celé leto. Adriana študovala v Montevideu a po stretnutí s Alejandrom tam ostala aj žiť. Je učiteľkou na základnej škole. Školský systém je rozdelený na dve časti, šesť plus šesť rokov. Práve skončila s najstaršími na základnej škole. Šesť až sedem z dvadsaťpäť žiakov malo posledný ročník opakovať. Riaditeľka nariadila, aby ich nechala. „Aj keď sa mi to nepáčilo, snáď im to pomôže,“ povedala. Po ukončení posledného ročníka, aj keď neúspešne, by sa len málo z nich vrátilo na skúšky. Nikto nevie, či pôjdu niekedy ďalej študovať, a tak aby mali aspoň nejaký papier o vzdelaní. Alejandro je učiteľ veteriny ako Sebastian, u ktorého som býval len pár dní predtým. Zaujímavou bola príhoda, ako boli v Prahe a Bratislave počas Alejandrovho doktorandského štúdia vo Švédsku. Získali víza do Prahy a išli si pozrieť aj Budapešť. Pri ceste vlakom museli podplatiť slovenských colníkov kvôli vízam. Vízová pečiatka Slovenska na celú stranu! Pri návrate to však bolo ešte horšie. Keď prechádzali cez Břeclav, český colník bol neoblomný. Síce mali víza do Českej republiky, ale bola tam napísaná malá jednotka. Iba na jeden vstup. Keď sa snažili dať mu niečo do vačku, neuspeli. „To funguje len na slovenských colníkov,“ povedal a poslal ich na veľvyslanectvo v Bratislave. Po vybavení víz už radšej zobrali z Bratislavy lietadlo. Na mesto im neostal čas, ani energia. Kiežby mali viac času spoznať krásu celého Slovenska.
Ľudia sa ma často pýtali ako dlho ešte ostanem. Netušil som. Čo budem robiť? Bolo leto, každý niekam išiel, Casa Joven a Volpe otvárali až o dva týždne, stále som sa presúval z jedného domu do druhého. Bol čas ísť. Prišlo na rad lúčenie s kamarátmi a odchod z mesta, z ktorého odísť nebolo a nikdy nebude ľahké. Slzy na krajíčku. Smútok v autobuse len ťažko zastieram. Mesto, do ktorého sa ešte určite vrátim! Keď tam pôjdem, viem, že to na pár dní či týždňov určite nebude.